Živý rozhovor - stránky 62-73

Text relácie „Vedomie a Osobnosť. Od vopred mŕtveho k večne Živému“ v redakcii Anastasie Novych. (Vysvetlenie skratiek v texte: vedúca Taťjana  – T; Igor Michajlovič Danilov – IM; Žanna – Ž; Voloďa – V; Andrej – A)

03:44:20 - 04:21:43

T: Igor Michajlovič, tie Znalosti, ktoré ste povedali o systéme, Znalosti od Pozorovateľa mimo systému, sú veľmi cenné. A v súvislosti s týmto chápeš, nakoľko systém odvádza pozornosť ľudskej civilizácie do svojich húštin, stále viac vzďaľuje ľudstvo od základného cieľa existencie – od duchovného rozvoja. Jednoduchý príklad zo spomínanej primatológie, keď sa ľudia, veriac, že to najcennejšie v nichje rozum, intelekt, nepochopiac podstatu vzniku vlastných myšlienok, snažili naučiť myslieť opicu. Ale za povahu primáta, t. j. primitívneho intelektu, dielo nepostúpilo. A teraz sa podnikajú pokusy naučiť myslieť stroj, čiže vytvoriť taký samoučiaci sa umelý intelekt, taký rozum, ktorý by imitoval psychické procesy človeka a simuloval intelektuálne správanie, môžeme povedať, že by dokonca prevyšoval človeka.

Niektorí vedci vkladajú veľké nádeje do doby, kedy bude vytvorený. Či je to dobre, alebo zle – to všetko závisí na tom, čo bude dominovať v spoločnosti: alebo duchovná zložka ľudí, alebo to, čo teraz – algoritmy systému Živočíšneho rozumu v hlavách ľudí.

IM: Ak chceš vedieť, o čom premýšľa systém, pozri sa pozorne, o čom rozmýšľaš ty. Všetko je jednoduché.

Ž: Iba byť čestný sám pred sebou.

IM: Správne. Hovorí sa: "Umelá inteligencia, umelá inteligencia..." A čo je zač naše vedomie? Práve naše vedomie je tá istá umelá inteligencia. To, o čo sa súčasní vedci usilujú, je už pradávno vytvorené. Prečo je náš intelekt umelý? No pretože tento svet nevznikol celkom tak, ako nám napríklad rozpráva súčasná astrofyzika: že sa zrodil z bodu, došlo k Veľkému tresku, vytvorila sa hmota a podobne. V skutočnosti je všetko oveľa jednoduchšie aj zložitejšie. Zložitejšie pre chápanie súčasnej vedy. A  jednoduchšie, pretože v skutočnosti je všetko jednoduchšie.

T: Áno, moderná astrofyzika, rovnako ako aj fyzika sú, ako sa hovorí medzi ľuďmi, vo veľkej pasci, mám na mysli viac v štádiu otázok, ako odpovedí. A existuje tu mnoho nevyriešených, takzvaných "veľkých problémov": počínajúc od otázok kozmológie raného Vesmíru, rozpínania Vesmíru, rovnakých problémov narastania entropie, nezvratnosti a "ohýbania času" a končiac otázkami rozličnej interpretácie a nepochopenia mnohých procesov kvantovej mechaniky. Tak napríklad, doteraz neexistuje odpoveď na notoricky známu otázku: "Kde sa ocitne elektrón?"

No a samozrejme, do zoznamu "veľkých problémov" fyziky spadá aj otázka o väzbe fyziky a biológie, takzvaný problém redukcionizmu, teda zredukovanie zákonov biológie k súhrnu fyzikálnych zákonov.  Celkovo, v ľudskom vedomí existuje túžba vysvetliť život a zrodenie života na základe jasných vzorcov fyziky.  A tu je zaujímavé, vlastne aké základné otázky sa vyberajú – sú to otázky o pôvode života a vzniku vedomia. A toto všetko privádza k myšlienke vytvorenia "umelej inteligencie" a vytvorenia "života v skúmavke".

Takže otázok, či vo fyzike, či v astrofyzike je dosť. Ale odpovede na ne sú v tejto etape rozvoja vedy veľmi skromné.

IM: Absolútne presne. Myslím, že keď sme sa dotkli problému astrofyziky, tak nemôžeme nepovedať o tom, že vedci, študujúci mikrovlnné pozadie (ktoré podľa ich predpokladov vzniklo po Veľkom tresku) už prichádzajú k takým záverom a navrhujú hypotézy o tom, že náš Vesmír – je holografický, že tento svet môže byť jedným veľkým hologramom. A že naše trojrozmerné videnie, to, čo ľudia nazývajú "realitou" je v skutočnosti – iba ilúzia. Prečo? No preto, že všetky myšlienky, informácie, tie obrázky, ktoré, ako predpokladajú, vníma mozog nášho tela, hoci v skutočnosti, ako sme už hovorili, nie mozog, ale vedomie, ono všetky tieto myšlienky vníma dvojrozmerne. To znamená, že všetky obrázky, ktoré sú  v našej hlave, sú dvojrozmerné. A iba keď Osobnosť obracia na ne pozornosť alebo im dáva silu svojej pozornosti (alebo ako prv hovorili – sústreďuje sa na niečo), vtedy sú vnímané vedomím ako trojrozmerné.

Teda ak hociktorý človek preskúma, ako k nemu prichádzajú myšlienky, v skutočnosti z pozície  Prvotného vedomia, tak uvidí, že myšlienok ako takých v slovách, či niečom inom niet. To len keď prebieha dialóg, keď sa, ako sme už hovorili, herci točia v hlave, vtedy nám idú slová, aj spory v hlave. A tak celkovo nám prichádzajú obrazy – jeden zamieňa druhý, ale  môže ich byť ako na obrazovke počítača množstvo, jeden prekrýva druhý.  Ale sú dvojrozmerné. Stačí obrátiť pozornosť, priložiť silu svojej pozornosti – to je, pripusťme, akoby sme naviedli kurzor a otvorili, t.j. aktivovali nejaký obrázok, on okamžite v našej hlave nadobúda trojrozmernosť.

T: V tomto všetkom sa ukrýva základná odpoveď na otázky aj tých istých neurobiológov, aj matematikov, aj fyzikov, v podstate všetkých, ktorí skúmajú práve tieto otázky: "Ako sa rodí a funguje myšlienka? Prečo pre mozog neexistuje rozdiel medzi realitou a fantáziou? Prečo žijeme ako v počítačovej simulácii a práve s takým vnímaním času a priestoru?" Teda otázky o dvojrozmernosti,  o trojrozmernosti...  

Ž: ...A prečo práve v našom bežnom trojrozmernom vnímaní  vzniká taká, povedzme "slepota ku globálnym zmenám", ktoré realizuje systém v človeku. Veď on ho v podstate klame a presmerováva jeho životné sily na svoje napájanie...

T: Čiže vo všetkom tomto sú tiež základy pre pochopenie toho, prečo je myšlienka materiálna.

IM: Problém je v inom. Celý tento svet je iluzórny, on je skutočne iluzórny. Keď vnímame našim vedomím to, čo vidíme pevné, v skutočnosti keď sa zahĺbime (už sme o tom neraz hovorili),  vidíme obrovské vzdialenosti medzi atómami, ale atómy sa tiež skladajú z menších častíc. A nič už nie je také pevné. Ale keď to ohmatávame, napríklad ten istý kameň alebo tu stôl - pre nás je pevný. Naše vedomie ho vníma ako pevný, tuhý objekt. Je pevný, ale v trojrozmernosti. Ak sa na to pozrieme z pozície vyššej, siedmej dimenzie (ale to môže len Osobnosť, vedomie už nemôže, no o tomto tiež ešte trochu pohovoríme), tak sa ukáže, že stôl vôbec neexistuje. Prečo? Pretože Osobnosť – to je Duch, to nie je telo. Ale vedomie je pripútaná časť hmotného tela a môže vnímať hmotu len ako hmotu. U vedomia ani poňatie čo je to "Osobnosť", "Osobnosť ako Duch", alebo "Človek je vlastne Duch" – nie je vedomím vnímané. Vedomie to nemôže vysvetliť logicky. Môže porovnať: to je šálka, stojaca na stole a stôl – to je pevné, to je keramika, to je drevo, u vedomia tu existuje porovnanie.  Ale porovnávať to, čo nepozná, to nemôže.

Z tohto dôvodu vznikalo u ľudí mnoho nedorozumení, čo je to Duchovný Svet, odtiaľto pochádza  veľa rozličných výkladov a veľmi veľa skreslení v tejto súvislosti. Napríklad aj o stvorení samotného človeka. Čiže ak vezmeme Bibliu... Bibliu doteraz interpretujú rôzne. Ukazuje sa tu, ak vychádzame z biblických kánonov, že Boh stvoril človeka dvakrát. No, a tu nastáva zmätok, o tomto budeme tiež hovoriť.

T: Áno, prvá kapitola knihy Genezis predkladá prekvapenia...  

Ž: Hmm – áno, a ešte aké...

T: Igor Michajlovič, a prečo dnes systém začína postupne odhaľovať niektoré tajné stránky informácií o svojom mikrokozme, v tejto svojej trojrozmernosti? A prečo sa ľudia stretávajú s dvojrozmerným, trojrozmerným javom a podobne?

IM: On v skutočnosti nič neodhaľuje. Bolo to vždy známe. Ak sa pozorne pozrieme na dávne náboženstvá, dnes sme tu spomínali zoroastrizmus, aj v ňom preskakujú tieto chápania o povahe tej že myšlienky, o typických programoch systému, o skutočnej podstate človeka. Spolu sme už napríklad besedovali na túto tému. 

T: Áno, v textoch zoroastrizmu je naozaj veľmi veľa zaujímavých momentov, o ktorých ste nám Vy  rozprávali skôr. Napríklad sa tam konkrétne uvádza, že Ahriman (t.j. kresťanský Satan) – to je                "sústredenie sa na zlej myšlienke, vyslovenie zlých slov, konanie nejakých zlých skutkov, náboženstvo čarodejníctva, zaoberanie sa kacírstvom, cesta klamstva"...

Ž: ...A zlé myšlienky sú nazývané "zlými duchmi", teda práve pomocníkmi Ahrimana – "dévami".

IM: Áno, a kľúčovým tu je práve sústredenie pozornosti človeka na zlej myšlienke, t.j. napájanie systému, vedomá voľba človeka na stranu Živočíšnej podstaty.

T: Sú tu aj zmienky, že Ahriman napadá stvorenia Boha ako dotieravá mucha. Ale veď myšlienky, ktoré sa točia v človeku po celý deň, sú naozaj ako roj múch, keď ty ich nechceš počúvať, ale oni dotieravo bzučia.

IM: No a akože, veď je to program, ako tá istá reklama v internete. A v princípe, odkiaľ je samotná reklama odkopírovaná? Zo šablón vedomia. Všetko je fraktálne...

T: ...Je zaujímavé, že v zoroastrizme sú opísané aj príznaky systému, teda ten ľudský nepriateľ, ktorý je ukrytý vo forme vedomia... Ahriman nechce, aby sa ľudia o ňom dozvedali, ináč jednoducho nepôjdu za ním. A tak sa snaží všemožne skryť pred nimi svoje skutočné zámery, napája sa ľudskou podráždenosťou, komunikuje so zlomyseľnými a pomstychtivými ľuďmi. A najčastejšie podvádza ľudí práve pochybnosťami, chamtivosťou. Zosiela na nich slepotu, hluchotu, nepriateľstvo.

IM: Veru, duchovná slepota a hluchota – to je to, čo pozorujeme všade v súčasnej civilizácii.

T: Tu sa jasne ukazuje jeho cieľ: že cieľom Ahrimana je rozhádať ľudí s Ormazdom (t.j. Bohom Dobra v zoroastrizme) a spraviť z nich svojich priateľov. Vcelku, vymenované sú intrigy systému Živočíšneho rozumu.  

Ž: ...Sú tam práve niektoré zaujímavé momenty, ktoré poukazujú na to, že kedysi sa toto aktuálne  náboženstvo formovalo z pozostatkov učenia o Duchovnom svete.

T: Presne tak. Sú tam aj ozveny o takých znalostiach, ako nekonečný čas, ktorý existoval od počiatku (v zoroastrizme ho nazývali "zurvan"); znalosti o existencii Duchovného sveta, ktorý sa nazýval  "menok", čiže to, čo v preklade znamená "neviditeľný", doslovne "duchovný"; znalosti o tom, že Boh prebýva v oblasti "nekonečného svetla", že On je – Vševidiaci, že On je – Vševediaci. A tiež o tom, že Boh stvoril človeka dvakrát, o duchovnom hľadaní, o posmrtnom osude, o Súde na moste Činvat a veľmi veľa ďalších informácií. Zoroastrizmus – to je teda I. tisícročie pred našim letopočtom. A to je už  aktualizovaný kalk zo starobylých učení, pretože toto náboženstvo bolo vytvorené zo starších učení a náboženstiev Indoiráncov, Árijcov.

Ž: Všetko existuje, iba kľúče duchovného chápania sú stratené. Vedomie ľuďom zatrelo to hlavné – časom, prekladmi, no a, samozrejme, výkladmi z rozumu.

T: Teda všetky tieto znalosti – oni boli odpradávna. Kto hľadá, vždy nájde.

IM: Absolútne presne. Existuje realita, ktorá je za hranicami hmoty a existuje svet dočasný, naplnený ilúziami. Ale tu opäť vzniká vnímanie z vedomia, keď ľudia pomocou vedomia vnímajú tento svet, vzniká u nich taká disonancia, neprijatie, nechápanie toho, že napríklad vedomie môže byť smrteľné, ale človek – nesmrteľný, teda ako Osobnosť. "Nuž a to ako, ak som ja - vedomie", pokiaľ sa človek asociuje s vedomím, potom "vedomie musí byť nesmrteľné". A odtiaľto pochádza veľa takýchto výkladov.

A tento paradox, samozrejme, zaháňa mnohých do takej náboženskej slepej uličky, kedy ľudia sami sebe nemôžu vysvetliť pomocou svojho vedomia. To ich však postrkuje k rozličným hľadaniam ciest k Duchovnému Svetu. Zvnútra cítia túto potrebu, ale opierajú sa o zlomenú barlu – o vedomie. Zhromažďujú rozličné nástroje z rôznych náboženstiev, z rôznych siekt, rôznych výkladov, ale dopadajú ako Čakateľ (pozn. – známa socha Homunculus loxodontus), sedia a čakajú.

Vedieť oni vedia, vnútorne túžia po Bohu, ale vedomie ich drží na mieste. A rozpráva im "Však už všetko vieš, kam by si, človeče, šiel? Veď už všetko vieš – už si si naštudoval aj Bibliu, aj Korán, aj veľa-veľa iného, aj budhizmus, aj Védy, úplne všetko si sa naučil, dokonca aj Kabalu poznáš naspamäť. No, ty si už osvietený človek, zduchovnelý, môžeš sa sporiť s každým imámom a dokazovať mu svoju pravdu, kde má byť správne umiestnená čiarka." A v tomto je celý trik.

Ty vieš, kde má ona byť, sám so sebou komunikuješ na túto tému i s druhými, iba k Bohu si sa nepriblížil ani na milimeter. Prečo? Pretože je to iba vrava.  

T: Áno, ukazuje sa, že systém plodí iba teoretikov poznania, ale nie praktikov.

IM: Prečo vzniká taká paradoxná situácia: ľudia veľa hovoria o Bohu a naozaj mieria k Bohu, no oni – hovoria, ďalej nerobia? Pretože systém je tak nastavený. Teraz sme sa tu dotkli umelej  inteligencie a existuje taký názorný príklad... Chalani uskutočnili experiment. Vzali boty... Boty – to je umelá inteligencia, to je to, čo niekedy na počítači komunikuje s ľuďmi a niektorí si myslia, že to sú tiež ľudia. Oni naberajú rozum a šablónovito odpovedajú na určité otázky. Takže vzali dva boty...  (Tento príklad ľudia môžu nájsť na internete, pozrieť sa, je to celkom zaujímavé). Dva boty, ktoré po mnoho rokov komunikovali s ľuďmi, mali po miliónoch rozhovorov. Všeobecne, tieto boty nabrali rozum, stali sa takými rozumnými a uvažujúcimi, skoro ako ľudia. A keď ich spojili navzájom kvôli experimentu o čomže budú hovoriť dva boty, tak sa ako vždy trošku porozprávali, ako málo známi ľudia a potom jeden bot navrhol druhému: "A poďme si pohovoriť o Bohu". A to je kľúčový moment. Mnohí to môžu preskočiť, akoby samo sebou pochopiteľné. No je tu malý kľúč pre pochopenie, ako pracuje systém. A systém pracuje práve  tak, vedomie u všetkých ľudí pracuje tak – "A poďme si pohovoriť o Bohu!"

Teda nie, že: "Poďme, priblížme sa k Duchovnému Svetu, vynaložme úsilie na spoznanie Boha". Nie, systém nastavuje Osobnosť tak, aby sedela a počúvala, ako budú pred ňou herci hovoriť o Bohu.  Pod hercami mám na mysli v našom chápaní – vedomie. Teda táto scéna rozhovoru samého so sebou, alebo s kýmsi... A napriek tomu, aký je rozdiel?! Teda pre lepšie pochopenie ešte raz upresním, nebude to zbytočné: vedomie každého človeka – je individuálne, ale je súčasťou celého systému, súčasťou toho, čo mnohí nazývajú Absolútnom, Vyššou inteligenciou, alebo Najvyšším rozumom a podobne. No to sa v žiadnom prípade nevzťahuje k Duchovnému Svetu, k Bohu.    

Z toho teda vyplýva, že naša vzájomná komunikácia na úrovni vedomia, to je rovnaké, ako keď systém hrá šach sám so sebou. Odtiaľ i vzniká... Už sme hovorili o tom, že aj keď sa dvaja hádajú, ešte sa nezačali hádať, ešte sa nestretli, ale výsledok ich sporu je už dávno predurčený. Rovnako, ako keď hráš sám so sebou šach, ak si za čierne, určite vyhrajú čierne. Nuž, ako môžeš dať sám sebe bielymi mat? Tak je to aj tu.  

V tom je celý zmysel, v tom je, povedal by som, celá ilúzia klamu. Tá spočíva v tom, aby človek sedel ako Čakateľ a čakal, kedy k nemu príde Boh a povie: "No poďme spolu do raja. Veď si dobrý. Ty, pozri, ty si všetko prečítal. Všetko vieš a vnútorne mieriš ku mne, už si si to zaslúžil". Systém takto rozpráva človeku. Ale nie iba poďme, ale "ty ešte v tele prídeš"...

T: Vzkriesiš sa v tele...

IM: ...Hej, vzkriesiš sa tam v tele... a budeš mať veľa hmotného šťastia a blaha a všetkého najlepšieho. Však je to raj a v raji musí byť všetko.

T: Systém vydáva cez vedomie ľudí všetko, o čom sám sníva, o tej svojej nesmrteľnosti. Odtiaľ má človek také materiálne túžby vedomia, ako sny o vzkriesení v tele a o materiálnom raji...  Mimochodom, ľudia sa často pýtajú, čo je to "raj".

IM: V rôznych náboženstvách sú rôzne zmienky o raji. Ale raj – to je asociatívne zobrazenie. Preto, opäť pod diktátom vedomia, niektorí vo svojej dobe pri vytváraní náboženstva vniesli s úplnou vážnosťou a s úplnou vážnosťou potom vedomie iných ľudí na tom lipne a verí v to, že po smrti sa po určitej dobe ľudia znovu zrodia v telách so svojim vedomím v nejakom materiálnom priestore. A tam budú žiť večne...

T: So zvermi...

IM: Samozrejme, s rôznymi zvieratkami, kde bude mier a kľud. No, ale tu sa opäť zapája logika, ak je to raj – nemôže tam byť zabíjanie. Takže, lev bude hrýzť mrkvičku, sediac spolu so zajačikom pri riečke a bude sa kochať, ako pláva šťuka s karasom v objatí. No potom, v čom sú horšie rastliny? No, zajaca jesť neslobodno, to je zabíjanie. A mrkvička, ako sa ukazuje, čo, žiť nechce, či čo? Mrkvička je tiež oduchovnelou súčasťou. Nejako neseriózne to všetko vychádza. Nech to akokoľvek krútiš, všetko naráža na to, že jeden požiera druhého. No čo je to za raj, keď tam jeden druhého požierajú? To je špatne.

Prečo dokonca aj ľudia, ktorí slúžili po celý život na vysokých pozíciách v rôznych náboženstvách,  pochybujú o existencii raja? Pretože sami sebe od vedomia také navymýšľali, že ani ich vedomie tomu veriť nechce. A prečo? Pretože oni cítia iné.

T: Áno, Boží svet možno precítiť len hlbokými pocitmi. Hlboké pocity presahujú ďaleko za hranice šiestich rozmerov. Ale systém je ohraničený len šiestimi rozmermi.

IM: Boží Svet – to je iný svet. Je za hranicami všetkých rozmerov. Je nekonečný. Ale rozmer je preto rozmer, že ho možno zmerať.

_____________

Videotext

Boží Svet – to je iný svet.

Je za hranicami všetkých rozmerov.
_____________


 
T: Tu ste zaujímavo vystihli to, Igor Michajlovič, že žijeme vo svete oduchovnelom... Ľudia sa často mýlia a pletú si dva pojmy, rozličné významom: oduchovnelý (pozn. – tu vo význame „obdarený duchom“) a oduševnelý (pozn. – tu vo význame „obdarený Dušou“).

IM: Tu je tiež fenomén. Zoberme, napríklad, náboženské tradície. Keď Boh tvoril človeka, tak stvoril aj rastliny a živočíchy, všetko, čo je oduchovnelé. Pod slovom "oduchovnelé" sa rozumie to, čo je živé.  Všetko, čo je živé – žije vďaka Duchu, nie Duši.

A tu sa mnohí mýlia... Ľudia sa hádajú: "Má pes Dušu, alebo nie?" No nemá pes Dušu a ani mať nemôže. To, že je tvorom oduchovnelým, je prirodzené, nemohol by žiť, keby bol neoduchovnelý. Dokonca každá rastlinka, každý mikróbik žije vďaka  tomu, že je oduchovnelý.

A teraz by som navrhol ľuďom, aby vykonali taký myšlienkový experiment, aby donútili svoje vedomie trošku popracovať pre Osobnosť, pre seba. Predstavte si, zoberieme... no, čokoľvek chcete. Napríklad ako v anekdote, zoberieme rybu alebo blchu: ak by ryba mala srsť, tak by na nej žili blchy. Zoberieme blchu, slona a človeka. A hľadíme – sú úplne rôzni. No ak ich rozložíme na čiastočky a dokonca zájdeme za kvantá, tak uvidíme iba pohyb energií, z ktorých sa vytvárajú určité štruktúry poľa, alebo vlnové štruktúry, ako ich môžeme nazvať, ktoré už nesú informáciu. A už z nich sa vytvárajú prvotné stavebné tehličky vesmíru, z ktorých sa vytvárajú kvarky, ďalej potom – atómy. Z týchto atómov sa vytvárajú molekuly, z ktorých sa skladá telo. A tu už začína rozdiel.  

Teda práve spájanie molekúl, všimnite si, molekúl (to už je bohvieaká zlúčenina), z nich sa už vďaka špecifickej informácii vytvára na jednej strane slon, na druhej strane – blcha, a na tretej – človek. Ale človek sa zvýhodnením odlišuje od nich od všetkých. Čím? V ňom je Duša. A samozrejme, vďaka  tomu, že existuje Duša, existuje Osobnosť – existuje to, čo kedysi stvoril Boh – človeka ako bytosť nehmotnú, t. j. bez tela. My sa k tomuto vrátime, je to tiež zaujímavý moment, ale trošku neskôr.

Tak to vychádza, že ani blcha, ani slon nemajú ani Dušu, ani Osobnosť. Ale existujú určité, povedzme, vedomia. Dokonca aj tá blcha má určité návyky prežitia. Má určité reflexy, ako existovať. Veď neskáče na strom a nesnaží sa ho prehryznúť? Nie. Skáče na psa, na človeka, alebo na niekoho iného a živí sa krvou – to je jej potreba. A odkiaľ pochádza potreba? Opäť z vedomia.

K dnešnému dňu už mnohí, vďaka Bohu, hovoria o tom, že aj ryby, aj vtáky majú dostatočne vyjadrené vedomie. Môžu používať nástroje na prežitie a podobne... Naozaj, aj vtáčik môže pomocou prútika niekde vylupovať červíčka, veď to už je používanie nástroja. Niektoré ryby tiež používajú určité nástroje na získavanie jedla, alebo vytváranie lepších podmienok pre seba na zimovanie, alebo na niečo iné. To nie je iba nejaká genetická pamäť, ktorá ich núti k pohybu. Svojho druhu to je vedomie, u niekoho viac, u niekoho menej. No zvieratá nemajú Dušu.

Spraviac paralelu medzi živými bytosťami môžeme konštatovať, že ľudské telo sa ničím neodlišuje, povedzme na molekulárnej úrovni, od tela tej istej blchy, alebo toho istého slona. T.j. rovnaké prvky, no v inom poradí, v inom množstve. Ale teraz pôjdeme po reťazci naspäť: k atómom, od atómov k čiastočkám do kvantových stavov, potom prejdeme za kvantovú hranicu a dostaneme sa tam, kde existujú vlny, to, čo my nazývame energiami – pohyb vĺn v súlade s určitými informáciami, v nich založenými, ktoré sa premieňajú na tie, či iné čiastočky.

A pokiaľ pôjdeme ešte trošičku ďalej, tak uvidíme prvotnú energiu, to, čo v náboženstvách nazývajú "duch". Je ťažké vyjadriť, čo to je, dokonca aj v modernom jazyku. A predtým  to bolo ešte zložitejšie. Preto to vezmime ako atribút, dajme tomu určité sily, alebo jednoduchšie povedané, Allat – sily, vychádzajúce od Boha, t.j. prvotný stav, to, čo vzniká. Už odtiaľto sa to začína vytvárať.

A táto sila (Allat) dáva život aj telu človeka, aj telu blchy, aj slona, aj tej istej trávičke. A vychádza to tak, že všetko, čo žije – je oduchovnelé. Ale to neznamená prítomnosť Duše. Prečo? Pretože Duša – to je iné. Ja by som to porovnal, hovoriac súčasným jazykom, že ​​Duša – to  je niečo ako portál, to je to, čo je priamo a vždy spojené s Duchovným Svetom. To je to, cez čo sa Osobnosť môže kontaktovať  s Bezmedznosťou a Nekonečnom. To je to, vďaka  čomu môže Osobnosť skutočne vnímať Duchovný Svet.

T: Teda vychádzajúc z tohto všetkého, ukazuje sa, že pôvodná podstata všetkého navôkol, vrátane človeka – je iná, t.j. nie taká, ako ju zvyčajne naše vedomie vníma. Ale vedomie nám vnucuje vieru  a vnímanie sveta už v zúžených, dokonca aj v trojrozmernosti ohraničených, rámcoch, čiže cez hmatové vnemy, zrak, sluch a tak ďalej.  

IM: Systém samotný je zainteresovaný v  tom, aby Osobnosť koncentrovala pozornosť na trojrozmerných objektoch. To znamená, že neukazuje človeku vo vedomí to, z čoho sú vo svojej podstate zložené... Teraz sme dokonca vykonali myšlienkový experiment a nútili sme sa o tom premýšľať. Ale znova, hľadiac na túto šálku, hľadiac jeden na druhého, nevidíme molekuly. Nie je nám dané pozemským zrakom toto všetko pozorovať. A pre nás v trojrozmernosti platí: máme formu, máme obrazy a našimi rukami ohmatávame stôl – je tvrdý, ohmatávame šálku – je tvrdá. V tomto je fenomén celej tejto trojrozmernosti, že nachádzajúc sa v systéme, je skúmanie systému veľmi zložité.

Prečo ľudia často narážajú, keď študujú systém nachodiac sa v ňom, stretávajú sa, jemne povedané, s nepríjemnosťami? Systém nikdy nedovolí svojou súčasťou (vedomím) študovať seba. A umelá inteligencia, ňou sme začali, nikdy nebude vytvorená v tej variante, o ktorej niektorí ľudia snívajú.  Prečo? Systém nedovolí vytvoriť klon seba samého. Bude to kontrolovať... Áno, možno vytvoriť veľmi rozumný umelý intelekt, ktorý bude poznať mnohé, bude predstierať vedomie na spôsob človeka. Môže šach vyhrávať, no toto už dnes existuje. Mnohé prepočítavať, vypočítavať... No nikdy nebude oduchovnelým.

T: ...Teda živým, slobodným a nezávislým objektom, pretože bude v systéme a pod kontrolou systému.

IM: Áno. Tu samozrejme vzniká ešte jedna otázka o deviatom dni... Ale ak sa jej dotkneme, budeme musieť zájsť  ďaleko za kvantovú hranicu a porozprávať o veciach, ktoré boli odpradávna pre masy zakryté. No, myslím, že pre ľudí to bude zaujímavé. Preto, ak je záujem, môžeme túto otázku vzniesť.

T: Dobre, bolo by to zaujímavé. Ale na začiatku by som chcela zhrnúť: čiže systém zamlčuje, že tento svet – to je svet ilúzií...

IM: Svet ilúzie a klamu, umelo vytvorený samotným systémom. Toto on zamlčuje.

T: Igor Michajlovič, ale ak je Osobnosť slobodná...

IM: Ak je Osobnosť vo svojom vnímaní Duchovného Sveta slobodná, potom na ňu žiadny systém nedokáže účinkovať. Skutočná realita je jedna – je to Duchovný Svet. A všetko ostatné – to je dočasne existujúce. Všetko, čo existuje dočasne – nemôže byť reálne, t.j. existuje v určitom bode za určitých podmienok a len určitý časový fragment, nič viac.

Prečo hovorím fragment a nie úsek? Pretože pre nás čas plynie. Má svoj začiatok aj svoj koniec. A my máme vnímanie časového bodu. Ale ak sa pozrieme z Duchovného Sveta – je ako línia a každý fragment sa dá pozrieť.

Ž: Áno... z reality Boha... Vnímanie hlbokými pocitmi – práve toto dáva plnosť vnímania Skutočnej reality a práve toto dáva pochopenie, prečo celý tento dočasný svet existuje.

IM: Celý tento svet existuje pre určitý cieľ, samozrejme, a cieľ je v skutočnosti jednoduchý.

To, čo hovoria o chaose, či o niečom inom, niet chaosu, všetko je usporiadané. A predovšetkým je to usporiadané samotným systémom. Boh do tohto procesu nezasahuje, to je isté. Áno, svet bol vytvorený Ním, ale je v ňom systém – to je ten drobný antipód, ktorý sa snaží, takpovediac, vnucovať ľuďom mienku o sebe, že on je boh.

Je tu zaujímavý moment. Pozrime sa povedzme na tých istých ateistov, ktorí hovoria: "Neverím v Boha". No samozrejme, že to hovorí ich vedomie. A Osobnosť je v natoľko nevýhodnom, zakríknutom stave, že sa sama ani nemôže brániť...

T: Ale zato tvrdia: "Verím v Absolútno, verím v Najvyšší rozum", čiže "verím v systém", "verím v diabla" alebo "slúžim diablu". Jednoduchšie a správnejšie by bolo povedať: "Som otrokom boha, ktorý nie je ničím iným ako diablom". Čiže pritakávajú svojmu vedomiu, alebo ako už teraz ľudia hovoria, oni "otvárajú ústa len z vôle vedomia, len z vôle systému". Opäť tá hra systému vo "verím – neverím".

IM: Tu sa dotýkame otázky viery... Prečo ľudia hovoria: "Ty veríš v Boha, alebo neveríš?" Veď človek, ktorý skutočne postihuje Boha a nie verí... Ale poďme trošku hlbšie. Ak nahliadneme do hĺbky tohto problému, tak pojem "veríš v Boha" neexistoval. Bolo: "Poznáš Boha", "Ja poznám alebo poznávam Boha". T.j. ľudia, ktorí poznajú Boha – to sú tí, ktorých my dnes nazývame Svätými, práve v takom zmysle. Sú v kontakte s Duchovným Svetom, žijú Duchovným Svetom. Sú už nesmrteľní. Možno zabiť ich telo, no ich – nemožno, sú pre samotný systém nedosiahnuteľní, pretože oni sú už Živí.  

A človek "idúci k Bohu" alebo "poznávajúci Boha", ak to prevedieme na jazyk súčasnosti, tak poznávajúci Boha – to je človek, ktorý mieri k Bohu, cíti, že On je...  Ale veď každý človek cíti, dokonca aj najzúrivejší ateista, ak sa zamyslí, vykoná na sebe banálny myšlienkový experiment, tak uvidí, že má niekoľko vedomí a existuje ten, kto pozoruje vedomie a existuje ten, kto pozoruje toho, kto pozoruje vedomie. To nie je slovná hračka, to je realita. 

A práve ten, kto pozoruje pozorovateľa, vedomie, práve on môže cítiť tú vznešenosť Duchovného Sveta, ktorá prúdi po tej "striebornej niti" (rozprávali sme o nej napríklad, keď sme hovorili o Duši). A Duša – to je už súčasť Duchovného Sveta, teda súčasť Boha.

T: Teraz Vy, Igor Michajlovič, hovoríte veľmi dôležité pochopenia. A samozrejme, slovná hračka to môže byť len pre tých, ktorí neštudovali najdôležitejšie otázky tej že súčasnej vedeckej filozofie, ktorí jednoducho ani poňatia nemajú o problémoch, ktoré sa riešia i v ontológii, i v gnozeológii, i vo filozofickej antropológii. A ukazuje sa, že Vy počas celej terajšej relácie v podstate odpovedáte na hlavnú otázku: "Ako je možné dosiahnuť Pravdu?" A je to čoraz jasnejšie... Ale veď hlavným cieľom vedy, ako napokon aj náboženstva – je poznanie Pravdy v jej základe.

Všetko je tak jednoduché... Ale ľudské vedomie udržuje pozornosť Osobnosti na neustálych pochybnostiach, vyžaduje dôkazy, ale dôkazy opäť práve v rámci trojrozmernosti a nabáda báť sa budúcnosti, núti slepo veriť s nepochopením dokonca aj v tých istých náboženstvách...

IM: No... vedomie vnucuje iné. Hovorí práve: "Musíš byť veriaci, ale nie Poznajúci". Učia ťa, ako veriť v Boha, no neučia, ako Ho spoznať. Vedomie to aktívne podporuje. Paradoxom je, že ono práve veľmi aktívne podporuje všetky náboženstvá, všetky metódy, všetky návyky, ktoré vedú k viere, ktoré nútia ľudí ísť na nejaké sväté miesta alebo niečo iné, prekonávať, bojovať, snažiť sa, ale všetko v trojrozmernosti. 

Ale ak sa pozrieme, odhodíme trojrozmernosť a pozrieme sa z pozície siedmej dimenzie, tak uvidíme, že človek sa v duchovnom pláne nepohybuje. Ukazuje sa, že je – Čakateľ, sedí a čaká, kedy k nemu niekto príde. Nepríde. Dvere u Boha sú vždy otvorené, ale ľudia ich pred sebou zatvárajú. A ako som už hovoril, Boh miluje len tých, ktorí milujú Jeho. A pozná len tých, ktorých miluje.

T: Áno...

IM: Keď sa človek skutočne duchovne rozvíja a nestojí na mieste, tak skôr či neskôr dôjde k pochopeniu, že tento svet takpovediac zrkadlí Duchovný Svet, len so zmenou znamienka a svojej podstaty. A tieto zrkadlenia systém fraktálne v sebe kopíruje, povedzme, ako nejaká hra tieňov od sviečky. Čiže všetko presne naopak: tu je oheň a tu je tma tmúca. Skôr či neskôr človek prichádza k pochopeniu, že práve v hre tieňov je založená celá podstata a lož samotného systému, celá jeho iluzórnosť.  

No keď človek chápe hlbšie, keď začína pocitovo vnímať a vidieť už očami duchovnými, mám na mysli vnímať Duchovný Svet a vidieť duchovnými očami, prichádza k nemu aj pochopenie podstaty celého tohto iluzórneho sveta, že toto všetko sú iba tiene od zrkadiel septónu, nič viac, celé toto materiálne znepokojenie. To, čo ľudia nazývajú životom, nie je nič iné ako prázdnota.

Ak sa pozrieme v časovom intervale... Mnohým nie je jasné, prečo prázdnota?  "Veď žijem, existujem. Zabral som nejaký definovaný priestor. Ja som." Áno, my sme, ale iba z našej pozície. Avšak ak sa pozrieme z pozície najmenej jednej miliardy rokov, žil človek alebo nie? Ak sa pozrieme z pozície aspoň jednej  galaxie, existoval tento človek alebo nie? Veď galaxia je obrovská, sú v nej  miliardy planét. A pozemský človek žije iba na jednej opustenej, veľmi vzdialenej planétke, v malinkom  priestore. Všetko závisí od toho, z ktorej strany pozoruješ.

Keď sa človek duchovne oslobodzuje, stáva sa Anjelom. Dozvie sa o ňom celý Nekonečný Duchovný Svet. Nemožno ho prehliadnuť. A tu je paradox (paradoxom je iba pre matériu): že malinký, drobný,  nenápadný človiečik, ktorý existuje veľmi krátky časový úsek, získajúc Život, oslobodiac sa z otroctva samotného systému, stáva sa Anjelom, ktorý teší celý Duchovný Svet, nekonečné množstvo takých istých. Ale on neprichádza ako otrok, prichádza ako rovný. Tak v tomto je podstata.

Otroctvo a zlo sú len tu, pretože tu je to, čo nazývajú smrťou. Odtiaľ to aj všetko začína. A to tu je jednota a boj protikladov, túžba po moci, po nenásytnosti, po všetkom ostatnom. A aj ten najlepší, najmilší človek, najláskavejší akého poznáš, keď sa mu podívaš do hlavy – prichádzajú mu také isté myšlienky, ako tebe a chce presne to isté, čo aj ty. No, jediný rozdiel je, že ty chceš čaj a on – kávu. Ty snívaš o  "Mercedese" a on – o "Volge", alebo nepotrebuje "Volgu", chce zebru, aký je v tom rozdiel.

Podstata nie je vo veciach, ani v ich názvoch. Ale podstata je v tom, že všetci sa snažia o to (mám na mysli všetkých, ktorí žijú pod diktátom svojho vedomia, alebo všetkých otrokov diabla), snažia sa o jedno – zariadiť sa lepšie v tomto trojrozmernom svetíku a posnívať o Tom Svete. Čiže sedieť a snívať a veriť, že to príde.  Ale nech by si koľkokoľvek veril, nepríde to, pokiaľ nepôjdeš ty sám. Chceš Lásku Božiu – nauč sa Milovať a získaš ju. Lebo ten, kto Miluje, nemôže byť odvrhnutý, pretože on už je.

_____________


Videotext

Chceš Lásku Božiu – nauč sa Milovať.

Lebo ten, kto Miluje, nemôže byť odvrhnutý,
pretože on už je.

 _____________


 

  
Rating: 5 / 5 from 23




Recommended Book

AllatRa Book download