Živý rozhovor - stránky 40-51

Text relácie „Vedomie a Osobnosť. Od vopred mŕtveho k večne Živému“ v redakcii Anastasie Novych. (Vysvetlenie skratiek v texte: vedúca Taťjana  – T; Igor Michajlovič Danilov – IM; Žanna – Ž; Voloďa – V; Andrej – A)

02:18:43 - 03:01:30

T: Igor Michajlovič a čo ľudia nevidia? Čo sa s nimi teda globálne deje?

IM: To je dobrá otázka: "Čo ľudia nevidia?" Ľudia nevidia nič. V skutočnosti, ak vezmeme človeka ako Osobnosť, ako diváka, ktorý je prítomný v divadle života, tak človek nevidí hlavnú vec. Ľudia nevidia, že oni sú Osobnosť. A ľudia nevidia a nechápu, že sa naozaj môžu stať nesmrteľnými. Nevidia a nechápu elementárnu vec – kvôli čomu sú tu, teda to najjednoduchšie – v čom je zmysel ich existencie.
Na čo sa spoliehajú? Na obvyklé veci – na to, na čo si zvykli od detstva, čo ich naučili. A čomu ich naučili? Byť šikovný, počúvať vedomie, byť mazaný, žiť, prežívať. Žiť a prežívať kde? Tu je správna orientácia: prežiť. Veď žiť – to je správne. A žiť dobre – to je tiež správne. Ale žiť kde? Večný život sa  nahrádza dočasnou existenciou. A čo sa deje s človekom? Je ako slepý. Ale to, čo mu ukazuje vedomie ... No dobre, ukazuje mu: "Aha, strom". Človek prišiel, okúsil – strom. "Hľa, kameň". Človek prišiel, vyskúšal, áno, je to kameň. Môže ho zdvihnúť, je  ťažký. A vedomie hovorí: "Vari sa budeš o to hádať? Aj veda to potvrdzuje. A vy hovoríte o akýchsi duchovných veciach".
Ale kto to potvrdzuje? A cez čo sa to potvrdzuje? Cez  vedomie. A čo je to vedomie? Človeku sa práve zdá, že vedomie – to je on. Ale je to on? A tu je najväčšia hádanka a najväčšia slabosť toho, koho nazývajú diablom alebo systémom. V tomto je slabosť.
Mnohí tvrdia, že moc satana spočíva práve v tom, že sa mu podarilo dokázať, že neexistuje. A každý človek, ktorý sa vydal na Duchovnú cestu, ktorý začal spoznávať celú zložitosť tejto cesty, celú jej jednoduchosť a krásu, tak prvé čo vidí je to, že jeho vedomie – nie je jeho a neslúži mu. Vedomie  je ten diktátor, tá súčasť systému, ktorý ním manipuluje a robí z neho, zo slobodnej Osobnosti, otroka. V tom je zmysel.
No aby to človek uvidel, musí v prvom rade prahnúť po vnútornej slobode. Nie chcieť, nie priať si, ale prahnúť. Musí to byť jeho potrebou. A vtedy, keď človek cíti túto potrebu, vtedy môže prejsť túto cestu. Ale ak "chce" a "želá si", potom všetky "chcem a želám si" beztak idú cez vedomie. Pokiaľ celú svoju skúsenosť z "duchovnej cesty" (nazvime ju tak, v úvodzovkách) prepúšťa cez svoje vedomie, dokáže niekam prísť?
Tiež ste sa v tom plácali. No a ako? Je možné dosiahnuť niečo cez vedomie? Nič. Pretože urobí všetko preto, aby si nepokročil. Prečo? Pretože sú to znovu zákony hmoty: "rozdeľuj a panuj", "maj, hoci dočasne, ale maj, je to oveľa lepšie, ako nemať nič v tomto hmotnom svete".

Ž: No, áno, ale ak vedomie stratí moc nad Osobnosťou, tak jednoducho nemôže prežiť. A je tu taký moment, je veľmi dôležité ho chápať, že dokonca aj potom, ako sa človek počas života duchovne oslobodí, tak vedomie aj tak zostane s ním v komplexnom súbore tela. Ale pritom, keď skutočne získavaš túto vnútornú slobodu, keď skutočne pociťuješ Duchovný svet, žiješ ním každý deň, on sa stáva neoddeliteľnou časťou tvojho života. No a  samozrejme, stáva sa veľmi ľahkým riadiť svoje vedomie. Pochopiteľne, že vedomie  aj tak pokračuje vo svojej agresii voči tebe ako Osobnosti, rovnako sa usiluje týmito šablónami vnucovať svoje programy. Ale Osobnosť už chápe to, v čom je Pravda. A v tomto je zmysel. Treba poznamenať, že vedomie atakuje oveľa menej, pretože tento proces sa stáva pre vedomie jednoducho nevýhodný, stratový.  
A keď už telo dožije svoj pozemský termín, tak slobodná Osobnosť, ktorá dosiahla duchovné oslobodenie ešte počas života tela, jednoducho odchádza do Rodného Domu, vracia sa do Duchovného sveta. A vedomie ukončuje svoju existenciu navždy. A práve preto, keď sa Osobnosť snaží, keď cíti tieto vnútorné poryvy, keď naozaj reaguje na vnútorné volanie, na duševnú Lásku, na pocity, ktoré vychádzajú z duše, teda práve preto, keď sa oslobodzuješ duchovne, vedomie o tom vie a veľmi sa bojí fyzickej smrti tela, pretože preň je to proces ako aj pre fyzické telo – je to jednoducho smrť.

IM: V priamom zmysle áno. Táto časť systému, ktorá sa nazýva ľudské vedomie, v skutočnosti po smrti tela duchovne oslobodeného človeka prestáva existovať. Ale on tiež stráca moc nad človekom, keď sa človek duchovne oslobodzuje počas života, t. j. stáva sa slobodným – v tom je zmysel slobody. Je slobodný! To znamená, že riadi svoje vedomie.
Hociktorý človek povie: "Riadim svoje vedomie. Veď je to moje vedomie. Čo chcem, to aj robím". Veľa sme o tom hovorili. Ale sadni si s perom a listom papiera a zapisuj všetko, čo ti ono ukazuje a rozpráva. A potom to prečítaj a hľaď: toto si chcel?  Či si ty objednával tieto myšlienky? Či si ty objednával tieto priania? A prečo sa toto všetko deje?

T: To je veľmi dobrá praktická rada, keď sa ťa vedomie snaží zaťažiť trojrozmernosťou, veľmi pomáha vyjsť z bodu zúženia pozornosti a uvedomiť si, kto si. Píšem pre seba tak, ako ste povedali, ako ste radili: všetko tak, ako to je, bez príkras, bez akýchkoľvek logických interpretácií. Ináč, ako ste  vtedy správne upozornili, keď vieš, že to bude niekto čítať, tak vedomie začne aktívne prikrášľovať text, aby si o tebe nikto nič  zlé nemyslel, presnejšie o tvojom vedomí. To znamená, že chýba čestnosť ako v prípade, keď to píšeš iba pre seba, ako sa hovorí, pre čistotu experimentu.
A keď píšem čestne všetko, čo sa mi krúti v mysli a potom to všetko čítam pre seba, tak jasne vidíš, že vedomie ti podsúva akési blúznenie chorého zvieraťa: príručka klamu, lži a ohovárania tvojho vedomia.  Útržkovitá reklama egoizmu vedomia, v zmesi s nejakými dotieravými zážitkami, nedocenením tvojej významnosti, jednými a tými istými fragmentami z minulosti, ktoré sa miešajú s fragmentami denných informácií. No proste akási kaša. A vo všetkom tomto sa menia námety, ale podstata je rovnaká... Vo všeobecnosti nezmysel, ktorý sa šablónovite opakuje deň za dňom. Jednoducho opičia šou. A moderná psychológia je ďaleko od vyriešenia týchto problémov...

IM: Áno, je možné z pozície psychológie, neurofyziológie a iných vedných odborov pokúsiť sa dokázať, prečo sa to deje práve tak, prečo tam vedomie odhalilo to, či iné... jeho šablónovitosť. Celá psychológia je postavená na šablónach vedomia, aby to bolo zrozumiteľné. Študujú tieto šablóny a študujú  postupy manipulovania týmito šablónami pomocou iných šablón. To je opäť tá istá palica, len s druhým koncom.

_____________

Videotext

Od vopred mŕtveho k večne Živému.
_____________


 
Ž: V každodennom živote v trojrozmernosti Osobnosť vždy počuje svoje vedomie. Osobnosť nepočuje svoje vedomie len vtedy, keď je úplne zotročená vedomím. A vtedy je pre teba vedomie – akoby si to bol ty sám.

T: Áno, teda človek, nachádzajúci sa už v takom stave, ktorý teraz opisuješ, je nepochybne presvedčený o tom, že je tým, čo sa nazýva vedomie.

IM: Presne tak.

T: Igor Michajlovič, tu je tiež taký zaujímavý moment, že systém v podstate nemôže ovplyvniť slobodu voľby človeka. Ale čo robí? On (IM: odvádza) sa snaží vnuknúť, že...

IM: Odvádza. A čo je to vnuknutie? Vnuknutie – to je vnucovanie. Vnucovanie obrazu, obrázku. Je to vybudenie priania. Opäť je to hra čo? Predovšetkým na egoizmus. Je to individualizácia jednotlivca, povedzme, aj tak už existujúca. To jest: "Toto si ty! Si oddelený. Celkovo si, no, akože... A všetko sa kvôli tebe musí točiť, okolo teba sa to musí točiť".  No nech sa točí. Ale či dlho? A čas beží tak rýchlo, že pozrieš, a už je koniec, prestalo sa točiť. Čo bude zajtra? Ale zajtra u teba niet. V tom je zmysel. Ale je to dobre pochopiteľné z pozície, keď máš nielen zajtra, ale máš vpredu Večnosť, vtedy chápeš každý deň, že toto je – nič.
Ale pre človeka smrteľného, žijúceho vedomím... (Opäť zdôrazňujem, smrteľného. Prečo smrteľného? No preto, že je naozaj smrteľný). To pre neho je každý deň - život. Vedomie sa zachytáva za každý deň a snaží sa ho urobiť bujarejším, nasýteným. No však niektorí povedia: "Ako takým bujarým, nasýteným, keď som nič nerobil?" Práve v nečinnosti, vo fňukaní, v apatii je búrlivý prejav vedomia.  
Napríklad človek má, ako sa hovorí, úpadok síl, nemá náladu alebo má depresiu. Čo je depresia, ak to rozoberieme? Môže vôbec existovať depresia? Nemôže. A čo je to depresia? Je to časť egoizmu alebo jedna z foriem manipulácie samotným človekom. Vedomie mu jednoducho diktuje a on sa v tom čase  nachádza v krajne negatívnych emocionálnych pocitoch.

T: Pozícia obete...

IM: Pozícia obete... Kam človek vkladá pozornosť? Neustále do svojej ukrivdenosti. Do svojho fňukania. Čo sa stane s týmto človekom? Je to rovnaké, ako keď z kravy, ktorú zle kŕmia, no neustále doja od rána do večera, vydájajú každú kvapôčku: organizmus nedokázal vytvoriť mlieko, ale už ho vysali. No, to sú tieto depresívne stavy, alebo naopak, veľmi veselé – obyčajná manipulácia. Ale je za tým  niečo skutočné? Nie. Prázdnota. T.j. ak sa pozriete na podstatu, tak je prázdna.
A čo to je skutočné šťastie, skutočný život opäť z pozície duchovného života, keď človek prichádza do styku s Pravdou? To... Znova, môže byť také ponímanie ako depresia? To je smiešne. Môže vôbec byť zlá nálada? To je smiešne. Áno, telo môže vyzerať unavené, smutné, ale čo sa deje vnútri človeka?

Ž: Áno, tam žiješ Duchom. Telo je unavené, ale Duch vyvoláva radosť vnútri.

IM: Prečo je Duch Svätý? Pretože je s ním veselo, Sväto, Sviatok. Sviatočný Duch, aj tak to možno nazývať, pretože je vždy Sviatok. Čo môže byť lepšie? No nič. Vari je možné hocičím pozemským zameniť čo len jeden okamih tam? Ničím. Preto, keď človek naozaj reálne prišiel do kontaktu s tým svetom, už nerobí hlúposti. Už sa snaží, nech aj krivolako, nech aj cez vedomie, ale škriabe sa k tomuto. Keď prišiel do styku nie s nejakým odrazom, povedzme s tieňmi toho stavu, hoci aj to je skvelé, ale mám na mysli, keď už skutočne... vtedy to už vôbec ničím nemožno zameniť.

Ž: Áno, napríklad aj na praktike, keď si sa veľmi unavil fyzicky, málo si si pospal a celý deň sa nejako fyzicky namáhaš (IM: Ale to je problém tela ...) a v určitom okamihu si uvedomuješ, že ťa to nijako neodvracia od toho, čo je vnútri. Naopak, ty tieto pocity akoby posilňuješ...

T: Si rád, že telo je zaneprázdnené, že mozog je zaneprázdnený a nebráni Osobnosti (IM: Žiť) v Duchovnom Svete.

Ž: Dokonca aj zlú náladu využiješ v prospech svojho duchovného stavu. No, pripusťme, že telo je znepokojené svojím zdravím. Ale ty chápeš, že ty – nie si telom...

IM: Telo je znepokojené zdravím, odpočinkom, ale teba to nevzrušuje.

T: Áno, odpočinok od pýchy a fotografia na pamiatku tvojmu egoizmu – to ťa už nevzrušuje, pretože to všetko je ilúzia včerajšieho dňa.

IM: Keď Osobnosť pochopí to, čo má pochopiť – Duchovný Svet, oslobodzuje sa od týchto ilúzií. Je jasné, že rastie, poznáva svet. Ale ona ho v každom prípade začína vidieť taký, aký je. A trojrozmernosť takpovediac nie je najzaujímavejšou dimenziou pre poznanie,  myslím pre duchovnú Osobnosť.  Pretože práve sila pozornosti sa už presúva v pomere 70% ku 30% na to, čo sa netýka sveta hmotného.


_____________

Video č. 7

Video hovorí, ako systém využíva masmédiá na zvýšenie vplyvu vedomia na Osobnosť. Manipulácia, klamanie, skryté psychologické taktiky kontroly a manipulácie, sila slov, fráz a sľubov, iluzórnosť oponentov a vytváranie zisku, psychológia davu, mágia predaja, zázrak manipulácie partnera bez jeho vedomia, psychologická stratégia nechcených impulzívnych nákupov – toto a mnohé iné, čo prevracia človeka v otroka vedomia a prebúdza v ňom nízke.
Ale môže to byť inak? Môže. Informácie, ktoré povzbudzujú ľudí pracovať na sebe, študovať systém. Dávajú pochopenie, čím sa líši Osobnosť od vedomia, ako sa má oslobodiť z otroctva vedomia a získať slobodu, ako Žiť Duchom. Hovoria o skúsenostiach a praxi z duchovnej histórie ľudstva. Najlepšie príklady Duchovnej Lásky, názory ľudí z rôznych krajín sveta o potrebe Žiť hlbokými pocitmi, o dôležitosti Žitia Duchovným svetom. Všetky tieto informácie vytvárajú podmienky na to, aby sa Človek stal slobodným a šťastným. Voľba je na Človeku!
_____________

IM: Ku čomu dospela dnešná veda? Tí, ktorí majú záujem, môžu všetky tieto informácie nájsť sami (teraz je voľný prístup k mnohým prácam) a samostatne sa presvedčiť, že ľudia, ktorí začínajú študovať, ako pracuje vedomie a čím je, prichádzajú k pochopeniu, že nie človek riadi vedomie, ale vedomie  v skutočnosti – to je niečo cudzorodé, ktoré manipuluje a riadi jeho.  

Ž: Naviac, ešte aj vykresľuje ilúziu práve pre konkrétnu Osobnosť. (IM: A ako, zaručene). Teda človek vidí iba 10% a ostatných 90%, ako dnes tvrdí veda... že mozog vníma 10%...  

IM: Vedomie, nie mozog. (Ž: Áno, vedomie ...) Mozog vníma to, čo mu dodáva vedomie, a opäť len v rozsahu svojej funkčnosti, nič viac. A vedomie – áno, ono je hlavný manipulátor. Väčšina informácií jednoducho prechádza mimo Osobnosti. K Osobnosti sa vôbec nedostane.

Ž: Je to tak... Mimochodom, existuje ešte jeden dôležitý moment z praktickej skúsenosti spoznávania vedomia: vedomie predkladá Osobnosti informácie už ako hotové odpovede, čiže absolútne nepodopreté faktami.  A vždy sa pokúša vložiť, pokúša sa podsunúť Osobnosti nejaký svoj hotový záver.  Ale vedomie sa bojí faktov a praktiky.

IM: Áno, je to správne. Znovu zoberme umelca na scéne. Čo vidíme? To, že vystupuje na scéne a hrá nejakú úlohu. Ale celý život umelca zostáva za scénou... No, všetko sa fraktálne opakuje v tomto materiálnom svete... Zaujímavý príklad, ale nebudeme menovať priezvisko. Jeden súdruh hral v divadle kráľa Šalamúna. Mnohí obdivovali jeho hru a vnímali herca ako múdreho, ako samotného kráľa Šalamúna, tak presvedčivo hral túto rolu. Ale v živote bol obyčajným alkoholikom. To je tá   spravodlivosť.

T: Kráľ...

IM: Pre teba je kráľom. No jeho ľudia podvedome vnímali sťaby samotného Šalamúna.

T: Áno, vedomie podkladá človeka, keď žije materiálnymi mierami. A jednoducho sa s ním hrá ako mačka s myšou. Výsledok tejto hry je v podstate už vopred známy. A všetko je, samozrejme, spletené z ľudskej pýchy...

IM: Čo je ešte dosť zaujímavé a presvedčivé, že vedomie sa s nami iba hrá... Mnohí skúmajú mozog, snažia sa nájsť v ňom vedomie. Ale mozog – to už je následok, no nie príčina. A tu je jednoduchý príklad. Keď človek vidí v realite nejaký dej, tak ak pri tom budeme skúmať jeho mozog na zariadení MRT (pozn. magnetická rezonančná tomografia), dochádza u neho k podráždeniu určitých neurónov. A ak si človek jednoducho predstavuje nejaký dej – dochádza k podráždeniu tých istých neurónov. To znamená, že vedomie nerozlišuje jednu ilúziu od druhej. To je tiež dôležitý bod. Prečo? Pretože to, čo sa deje v ľudskom vedomí, je pre Osobnosť realitou.  

Ž: Je to veľmi smutný moment, pretože ak nie je Osobnosť duchovne slobodná, tak pre ňu existuje len jedna realita, ktorú jej ukazuje Prvotné vedomie.

IM: Absolútne správne... Napríklad sen. Už sme o tom hovorili, že počas sna sa človek cíti ako v skutočnosti. Cíti tvrdosť tvrdého materiálu, aj mäkkosť mäkkého, aj vodu cíti ako vodu, aj oheň ako oheň. Ale je to ilúzia.

T: Igor Michajlovič, tiež existuje taký zaujímavý moment, ale je už bližšie k slobode voľby, že sa, počnúc od 70.-tych rokov, aktívne experimentuje ohľadom skúmania toho, či človek má slobodu voľby, alebo nie.  A v poslednej dobe sa aktívne popularizuje také hľadisko, že mozog prijíma rozhodnutia skôr, ako človek vykoná určité úkony, alebo si uvedomí toto rozhodnutie.

IM: No je to skutočne tak. Ľudské vedomie prijíma rozhodnutie oveľa skôr, ako predloží výsledok Osobnosti a patrične, ako si to môže Osobnosť uvedomiť. Čiže to vychádza tak, že v spore... napríklad, my sme sa spolu o niečom pohádali, tak výsledok je našim vedomiam už známy, ale my ešte pokračujeme v spore. Ony už dávno rozhodli, kto vyhrá. Ale ako to môže byť ináč, ak tvoje vedomie, moje vedomie a vedomie všetkých, ktorí nás budú počuť, ak budú chcieť –  sú súčasťou jedného celku. Je to ako hrať šach so sebou samým: nech by si akokoľvek mudroval, nech by si sa akokoľvek snažil sám seba oklamať, predsa len vyhráš, ale aj prehráš.

T: Áno, šach a mat... Dá sa povedať: "Ideálny mat"...

IM: Paradox spočíva v tom, že výsledok tohto sporu je známy vopred. Známy nie obidvom hádajúcim sa. Sú len pešiakmi v hre systému. Obidvaja vyrážajú emócie, obidvaja prežívajú, vkladajú silu svojej pozornosti do určitých slov a zachytávajú sa na určitých emóciách. No v konečnom výsledku už systém predpovedal výsledok tohto sporu.  

T: Áno, a výsledok tejto hry je očividný a nezvratný, ak je tvoja pozornosť v hre.

IM: Áno. Slobodu voľby v skutočnosti človek má. Ale táto voľba sa neuskutočňuje vo vedomí a už tým viac nie v mozgu. Jednoducho ľudia nechápu, že človek – to je predovšetkým Osobnosť. A Osobnosť je štruktúra nemateriálna. A sila pozornosti, ktorú vkladá práve Osobnosť ako nemateriálna štruktúra, sa nachádza v Duchu a nie v matérii. Aby sa mohol stať človek skutočne slobodným a žiť šťastne, naozaj šťastne a naozaj získať slobodu, jednoducho treba vkladať túto silu pozornosti práve do rozvoja pocitového vnímania a smerovať ju na stranu duchovného rozvoja. No nevkladať ju do nepotrebných myšlienok, do tých iluzórnych obrázkov, ktoré podsúva vedomie. A už tým viac nie do akýchsi nepotrebných emócií, nanútených vedomím. Jednoducho treba šetriť a rozumne vkladať, ako prostriedky. Vtedy získaš to nekonečné, o čo sa usiluješ, ale len ak sa naozaj skutočne o to usiluješ.


_____________

Videotext

Od vopred mŕtveho k večne Živému.
_____________

 
Ž: V poslednej dobe vedci začali robiť hlasné vyhlásenia, zverejňujúc v masmédiách svoje domnienky o tom, že človek akoby nielenže je zbavený svojej voľby, ale že je rovnako zbavený ešte aj vôle. Ale to sa nedeje len tak...

IM: V skutočnosti človek nemôže mať vôľu. Človek môže byť prevádzačom vôle. Pokým je rozdelený, on nie je jeden celok. A časť nemôže mať silu celku. V tom spočíva zmysel. Ale vôľa – to je prejav celého.
V čom spočíva zmysel? Človek môže prevádzať buď vôľu systému (od diabla), alebo vôľu Duchovného Sveta. No on ako Osobnosť môže voliť, čo prijať. Teda slobodu voľby má. Ale vedomie ho jednoducho niekedy stavia do slepej uličky. Jednoduchý príklad. Kráčaš pokojne, rozmýšľaš o duchovnom, alebo nejakú modlitbu odriekaš, keď tu na teba zozadu zbrechol pes. Aká bude reakcia? Čo, nevložíš do toho pozornosť? Vložíš, akože nie, určite. Je to zveličené, len vysvetľujem.  

T: Aj teraz to vypadá, že vedomie niektorých divákov sa môže zachytiť na psovi  a hlásať, že vraj,  "vidíš,  nemáš slobodu voľby". Hoci sa tu hovorí o triviálnej trojrozmernosti.

IM: Mimovoľne budeš vkladať silu pozornosti do zachovania svojho tela. To je zákon zachovania života. A vedomie je povinné reagovať na to, že pes na teba zaštekal. Je to normálne a je to prirodzené. Otázkou je, kde si bol ty? Ak sa ako Osobnosť v tej chvíli nachádzaš na pocitovom vnímaní Duchovného Sveta, aj tak tvoje vedomie zareaguje, aj tak vložíš pozornosť. Ale ťa to ako Osobnosť nevyvedie späť pod riadenie tvojho vedomia.
Nie je to ako v počítačovej hre, nie, v žiadnom prípade. Nie tak, ako kreslia matricu, alebo niečo iné. Je to ako pozorovanie vonkajšieho zvnútra. Alebo vonkajšieho z boku. Prečo? Pretože to všetko budeš vidieť v celosti. Zareaguješ normálne, ale nemôže ťa to vyviesť z toho stavu a znova zahnať do otroctva vedomia, ak naozaj žiješ Svetom Duchovným.
Ale keď človek nemá túto skúsenosť, vedomie mu bude hovoriť opak, že nech budeš akokoľvek sedieť vo svojej meditácii, nech budeš akokoľvek vykonávať modlitbu, v akomkoľvek prípade, ono určite zasiahne. Vedomie zasiahne, pravdaže. Má takú funkciu. Musí zareagovať a zachovať svoju existenciu.

T: Preto ono hovorí, že "zaoberaj sa duchovnom, ale neži".

IM: Zaoberať sa možno športom, alebo niečím iným, ale duchovným treba žiť. Kým toto človek nepochopí, vedomie mu bude celú dobu rozprávať: "Choď sa povenovať telocviku, choď sa pomodliť, zaoberaj sa meditáciou alebo duchovnou praktikou".  Nezáleží na tom, ako sa to bude nazývať. No človek sa tým bude zaoberať, ale nebude tým Žiť. A rozdiel je veľký. Zaoberať sa – to sa dá fyzickým telom, to je robiť niečo pomocou vedomia... Ale Žiť treba Duchom.

Ž: Áno, pretože duchovno – to nie je hobby, to je hlavná vnútorná potreba. Potrebuješ to viac ako všetko pozemské vzaté dohromady. A bez toho je to – len peklo a nie existencia.

IM: Tu je práve podstata: prečo vedomie povzbudzuje ľudí, aby sa zaoberali duchovnom? Duchovnom treba Žiť, no nie zaoberať sa. Prečo k tomu dochádza? Pretože vedomie nevníma Duchovný Svet. Nevie, ako žiť Duchovným Svetom. Preto vedomie tlačí ľudí, aby trávili čas a utrácali svoju silu (predovšetkým silu pozornosti) na to, aby sa snažili stať duchovnými, prepínali svoju pozornosť z jedného okamihu na druhý. Ľudia, ktorí sú kontrolovaní vedomím, vždy hľadajú: stále hľadajú nejaké náboženstvo, nejakú mágiu, alebo niečo iné.

T: ...nejakú novotu.

IM: Rozhodne. Zaujíma ich novota. Za touto novotou sa aj vedomie ženie. Teda vedomie ľudí ženie, povedzme, z kultu do kultu, z jednej náboženskej komunity do druhej. Čiže vedomie celú dobu hľadá, hľadá mágiu v prvom rade pre seba a v druhom rade pre odvrátenie ľudí od skutočnej cesty.

T: A ak človek žije duchovnom?

IM: No ak človek žije  duchovnom, tak vedomie... pracuje, funguje, rovnako šteká ako ten pes, ale neodvracia.

T: T. j. systém vytvára podmienky: situácie, ilúzie, provokácie. A toto všetko sa robí pre odvrátenie pozornosti človeka od najdôležitejšieho. A tá situácia, ktorá teraz vznikla v prostredí vedy...  táto zátka, záslepka, v štúdiu vedomia. Ale veď s vedomím je spojené všetko v tejto trojrozmernosti:  počnúc od ľudských myšlienok a končiac konfrontáciami a vojnami medzi ľuďmi, ktoré sú označované, zdôrazňujem, ako "hlbinný konflikt vedomia".

Ž: Áno, ale v čom sa ukrýva tento hlbinný konflikt? V tom, o čom aj hovoril Igor Michajlovič, že vedomie v prvom rade stojí proti Duchovnému svetu, proti všetkým vzostupom Osobnosti, ktorá sa usiluje žiť vnútri seba Duchovným svetom. Systém sa snaží  urobiť všetko, aby Osobnosť nezískala túto vnútornú slobodu a zostala v otroctve agresie a strachu.

T: Áno, a preto sú znalosti o tomto vedomí veľmi dôležité. A vedci, študujúci vedomie, sa sťažujú, že odpoveď na otázku: "Čo je to vedomie?" vyžaduje vlastne prekročenie hraníc štandardných vedeckých metód. Veď problém štúdia u nich vzniká už vo fáze formulácie samotnej otázky: "Prečo existuje vedomie?" A výskumníci majú dokonca aj taký termín – "obťažný problém vedomia".

Ž: Áno, existuje taký.

T: Áno, vo vedeckom prostredí je tento problém dôležitým predmetom výskumov aj v súčasnej filozofii vedomia, aj v psychológii, aj v neurovedách a tiež aj v kvantovej fyzike. Vedci vypracovávajú rôzne teórie vedomia, skúmajú možnosti, vrátane introspekcie, teda sebapozorovania.
Ale problém je v tom, že z väčšej časti vedú vlastne teoretické výskumy, to znamená, že vedomím skúmajú, takpovediac, "rezy" toho istého vedomia a robia závery cez vlastné vedomie, pričom vo svojom živote zostávajú otrokmi samotného systému, otrokmi vedomia... Dokonca je tu pozorované, že len čo sa zahĺbia do problémov vedomia, aj ich vlastné zdravie sa zhoršuje a títo ľudia začínajú byť chorí. Ale v podstate samotné vedomie plní túto úlohu univerzálnej záslepky v štúdiu samotného systému.

IM: Systém je proti tomu, aby človek mohol preskúmať systém. T.j. ľudia, ktorí sa snažili vedeckou cestou skúmať vedomie prostredníctvom svojho vedomia, vždy prišli do slepej uličky. A tí, ktorí sa dostávali bližšie, jednoducho strácali zdravie, pričom mnohí navždy, ktorí boli príliš vytrvalí a niektorí len na dobu, kým sa zaoberali týmto výskumom. A cez toto prešli mnohí výskumníci.
Akonáhle sa dostávali k niečomu zaujímavému – celá skupina ochorela, ale len čo experimenty  zastavili – vyzdravievali. Čím boli húževnatejší, tým ťažšie choroby sa prejavovali. To je skutočnosť, ktorá je zaznamenaná a takých skupín bolo mimochodom mnoho.
A mnohí, ktorí narážali na tieto prejavy, jednoducho upustili od svojich výskumov. Prečo? Pretože sa začína metafyzika, nevysvetliteľné. A mnohí zo súčasných neurofyziológov, vedcov z iných oblastí, ktorí v skutočnosti študujú vedomie, ako pracuje, ako funguje, krásne chápu, že narážajú na nejaké paranormálne, metafyzické prejavy a boja sa o tom dokonca hovoriť. A kto sa v nich bojí? A opäť, to isté vedomie: "Čo si o nich pomyslia ľudia? Stratia svoju učenosť".

T: Čiže vedomie im ponúka vložiť pozornosť do jeho programov strachu a pochybností.

IM: Áno. Mnoho ľudí stratilo zdravie, mnohí prišli o život, keď sa snažili študovať vedomie s pomocou svojho vedomia. No, je to rovnaké ako vzbura na lodi: loď je obrovská, ale tu sa niekoľko námorníkov rozhodlo, povedzme, vzbúriť. No samozrejme, buď ich skrotili, alebo vyhodili cez palubu podľa zákonov tej doby.

T: Takže systém seba nedovolí skúmať?

IM: Systém seba samozrejme neumožní skúmať, ak v človeku dominuje Vedomie a nie Osobnosť.  Systém je možné skúmať a je nutné skúmať, ale iba z pozície Osobnosti ako Duchovného Pozorovateľa, čiže z pozície dominancie Duchovnej podstaty v človeku, ale nie z Druhotného vedomia materiálnej podstaty, ktoré pochádza zo systému, alebo toho, koho v náboženstvách nazývajú diablom. Jednoduchá otázka: vari môže diabol ukázať cestu do raja? Nie, samozrejme. Môže ukázať cestu k sebe do kotla, no nie do raja.
Systém je v skutočnosti jednoduché skúmať pre toho, kto je súčasťou Duchovného Sveta. Jemu to zvlášť ani netreba skúmať. Všetko je viditeľné ako na dlani, ani namáhať sa netreba. Ale ten, kto sa snaží preskúmať systém, kým je riadený samotným systémom cez svoje vedomie ako súčasť tohto systému, no... to k dobrému isto nepovedie. To je nemožné.
O tomto tak či inak hovorili v rôznych dobách múdri ľudia, tí, ktorých nazývali Mudrcmi ľudstva, ktorí naozaj spoznávali Duchovný Svet, usilovne pracovali na preskúmaní svojho vedomia ako súčasti systému. Oni skôr, či neskôr dochádzali k pochopeniu toho, že nie sú súčasťou systému, ale sú súčasťou Duchovného Sveta. A vtedy sa im odhaľovali všetky tajomstvá tohto maličkého ničotného trojrozmerného sveta, v ktorom v skutočnosti tajomstva ani niet.
Najväčším tajomstvom tohto sveta je, že diabol existuje a diabol je – neoddeliteľnou súčasťou každého človeka. A v skutočnosti všetko spočíva len vo voľbe – komu slúžiš. Ale neslúžiť človek nemôže. Dokonca aj keď vôbec nič nerobí, snaží sa o ničom nerozmýšľať a nehýbať sa – slúži diablu. Nečinnosť, obzvlášť v Duchovnom aspekte, to je slúženie diablovi. Ale slúženie Bohu, to je slúženie Bohu. To je rozvíjanie pocitového vnímania v sebe. To je to, čo ťa napĺňa Pravou Láskou a robí ťa Nesmrteľným. T.j. – to je Život. Iné byť nemôže.

T: Áno, čiže to vychádza tak, že otázka je iba v tom, čím žiješ každý deň vnútri seba, čím sa napĺňaš. Duchom, vďačnosťou, Láskou Božou, alebo žiješ pýchou, prahnutím po získaní moci nad niekým, akejkoľvek moci pre to, aby si sa jednoducho zdal, aby ťa jednoducho pokladali za niekoho... Ale opäť v systéme.

IM: Systém panuje v trojrozmernosti. Ale vedomie každého človeka duplikuje časť systému. Systém alebo diabol sa vždy snaží stať Bohom, v každom prípade, aby ho za takého považovali. Systém však chápe, je si vedomý, že je ničím, nemôže sa porovnávať a nemôže ovládať tie možnosti a schopnosti ktorými disponuje Duchovný Svet. Ale pokúša sa aspoň takýto názor vnútiť Osobnostiam, ktoré ho počúvajú. A opäť, cez čo? Cez svoju súčasť – cez vedomie. Ale aj táto časť, vedomie, i keď je súčasťou celku, má individualitu a vždy sa snaží postaviť samé seba proti všetkému. Teda znovu je tento paradox podmienený mnohonásobným drobením, rozdelením. Dokonca aj jediný celok drobí. Ale aj tak zostáva riadené jediným vedomím, alebo tým, čo nazývame systém. Nie je v tom žiadna zložitosť. Všetko je tu jasné, vždy je všetko na svojich miestach. Systém nikdy nedovolí žiadnej zo svojich častí získať moc nad samotným systémom.  

T: Teda človek idúci po duchovnej ceste musí v podstate pochopiť, že...  

IM: Človek, ktorý sa snaží, ktorý má vnútornú, skutočnú, nepozmenenú... Poviem to tak, predovšetkým si človek musí vyriešiť v sebe – a či mu treba ísť po duchovnej ceste? Ak sa chce hrať, nech sa hrá. Ak chce, aby o ňom tak rozmýšľali, no, nech rozmýšľajú, nech sa bavia. Ale ak človek skutočne prahne po tomto, ak je to skutočne jeho voľba, vtedy musí pochopiť, že nič nie je jednoduchšie, ako duchovná cesta. Nič nie je bližšie, ako Duchovný Svet. On je vždy s tebou, vždy je nablízku, preto treba iba racionálne používať svoju pozornosť. A to je všetko. Je to veľmi jednoduché.  

T: To znamená žiť tým a nie hrať pre publikum.

IM: Áno. Ak človek iba hovorí slovami, že je to jeho potreba, pokúša sa niečo precítiť len kvôli pokusu, no, ako svojráznu hru, len preto, aby ho ostatní považovali za duchovnú osobu. Trávi hodiny v modlitbách alebo meditáciách spolu s inými ľuďmi, prebieha hra pre publikum. T. j. snaží sa vyskladať v trojrozmernosti dojem o sebe pred vedomím iných ľudí, akýsi určitý názor o sebe, ale v skutočnosti nepracuje na sebe, nežije pocitmi, a toto je veľmi cítiť... Iba sa hrá. Dokonca neštuduje ani najzákladnejšie, ako pracuje jeho vedomie, ako ho riadi a kto ho postrkáva k týmto činom. Nerozumie tomu, len jednoducho vedie takúto hru od systému, tak je prirodzené, že nikam nezájde, hrajúc sa na ilúziu.  Tak aj zablúdi v tejto ilúzii a prirodzene, že tam aj zostane, kým sa sám nestane iba opäť rovnakou ilúziou.

V takýchto prípadoch sú u podobných ľudí vždy prítomné pochybnosti, obavy... no, obyčajné šablóny vedomia. Nehľadiac na vonkajšiu hru pre publikum, títo ľudia v skutočnosti pochybujú o všetkom, v prvom rade o Bohu a o všetkom, čo je spojené s Duchovným Svetom, preto sa i hrajú. No ich ku tomu postrkáva ich pýcha. A pýcha je súčasť vedomia, ktorá napevno zväzuje Osobnosti, obrazne povedané, ruky a nohy a núti ju vykonávať to, čo je výhodné pre systém.  

_____________

Video č. 8

IM: Prvoradé je štúdium samého seba. A všetci prechádzajú touto cestou, ináč sa to nepodarí. Pokiaľ  nepochopíš, že tvoje vedomie v skutočnosti s tebou zle žartuje a ukazuje ti, že mnohé to, čo si pokladala za reálne, takým nie je – no, to je len boj za tvoju pozornosť. Kým si to neuvedomíš, nepochopíš viac.

Čo je zač tento svet? Je to len ilúzia, sú to tiene krivých zrkadiel septónov. Existuje určitá sila, ktorá vytvára všetko, toto všetko sa skresľuje a nakoniec prechádza do vlny, táto vlna sa stáva matériou a vychádza to tak, že my všetci – sme ilúziou. Ale my sa navzájom cítime, aha seba, ruky, stôl a všetko ostatné. Pre nás je to dôležité. Ale kto cíti, ako cíti, prečo cíti? A čo za tým stojí?

O tom, že existuje niečo iné, to, čo vytvorilo všetku matériu a to, čo je samotným Životom... Veď ak uberieme to, čo nazývajú Svätým Duchom, alebo Božím prejavom – veď všetko zmizne. Vďaka tomuto svetlu vnútri septónu jeho zrkadlá odrážajú a vytvárajú ilúziu. Veď ony odrážajú vnútorné svetlo, ony vytvárajú hmotu. Ak sa pozrieme, čo je hmota v skutočnosti: hmota – to je ilúzia. Ale čím hutnejšia je  táto ilúzia, tým viac sa stáva materiálnou. A hmota vníma hmotu ako hmotu.

Všimni si, dokonca aj sen... Zoberme to jednoducho, práca mysle. Všimni si, vo sne všetko cítime reálne, nerozlišujeme, čo je tu, čo je tam. V zriedkavých prípadoch si uvedomíme, že je to sen. No a aké je to všetko reálne. Teda z pozície opäť toho pozorovateľa, alebo diváka, vidíme toto divadlo diania, pre nás sa tvrdé zdá byť tvrdým, materiálne materiálnym, cítime vône, chute, pre nás prebieha život úplne reálne... rovnaká ilúzia je aj tu. Čím sa líši? No, povedal by som, že svojím trvaním. A ešte sa radikálne líši v tom, že v tejto ilúzii máme možnosť získať Život.

Radosť býva rôzna. Radosť býva z vedomia, zo získania niečoho, ale je prchavá. Tak prečo radosť pocitového zjednotenia s Duchovným Svetom nevysychá, neprestáva. Ona vždy existuje, v každom novom okamihu. Je to nekonečnosť nových pocitov, pocitových vnemov. Je to kypiaci život, je naplnený Životom. Život, naplnený Životom, inak sa to nedá nazvať. Ale v hmotnom svete – krátkodobá ilúzia.

Ak človek, ktorý prišiel na tento svet, nevyjde z neho Živý, potom jednoducho spálil svoj život. Preto je nutné študovať svoje vedomie. Existuje tu však jeden malý fenomén: keď človek študuje svoje vedomie, ono prichádza do úžasu, vedomie prichádza do úžasu. Ale keď si Osobnosť uvedomí, že je – Osobnosť, zažíva neuveriteľné šťastie. Prečo sa to deje? Pretože v týchto chvíľach každý z nich príde do styku s tým, kto ich stvoril.

_____________

  
Rating: 5 / 5 from 24




Recommended Book

AllatRa Book download