Živý rozhovor - stránky 142-155

Text relácie „Vedomie a Osobnosť. Od vopred mŕtveho k večne Živému“ v redakcii Anastasie Novych. (Vysvetlenie skratiek v texte: vedúca Taťjana  – T; Igor Michajlovič Danilov – IM; Žanna – Ž; Voloďa – V; Andrej – A)

 

08:34:48 - 09:20:40

V: Mechanizmus nefungoval, preto nemá zmysel znova spúšťať  rovnaký mechanizmus, ktorý nefunguje. Len čo sme si to všimli – koniec, systém nemá krmivo, ak mu človek nevenuje pozornosť. Buď  vyriešil situáciu s humorom, alebo s človekom našli spoločnú reč a urovnali to. To je všetko. Nevyšlo to...  Raz – a koniec, systém ustúpil.

Keď sa zapojí vedomie, začne sem-tam podsúvať hodnotenie: „Tento je divný a tamten to robí zle. A ten je celkovo akýsi hlúpy... “, alebo ešte niečo iné. Potichu, jemne, úlisne zalieza, ako podliak. A tak postupne odvádza týmto smerom.

Človek sa dostal do slepej uličky a začína sa báť: „Čo sa stalo? Prečo sa neteším? " Začína sa  hľadanie vinníka. A táto snehová guľa človeka  zasypáva. Ale vo vnútri je predsa – Osobnosť, vo vnútri má dušu, vo vnútri má pocity, ktoré sa nikam nestratili. Stačí si  len dať jasný povel: „Tak stop. Koniec. Mám pocity. Nikde nezmizli. Mierim do Duchovného sveta. Radosť je tu vždy." Teda dať si jasný príkaz: „Koniec. Nepočúvam  hlas v hlave. Nikoho nehodnotím, o nič sa nesnažím, okrem toho jediného smeru – smeru do duchovna." To je všetko a vedomie ustúpi, uvoľní svoje zovretie. Kým telo žije, kým sme ešte tu, môžeme všetko zmeniť.

Jedným z ukazovateľov, že sa človek  skutočne posúva po  duchovnej ceste, je stav pokoja, stav vnútornej slobody. Ako prvé sa upravujú vzťahy so všetkými ľuďmi, pretože už nechceš dominovať. Chápeš, čo je vedomie, prestávaš manipulovať ľuďmi. Samozrejme chápeš, keď prichádza napríklad nejaká manipulácia, ale teba  jednoducho nezaujíma. Len jednoducho obchádzam tento ostrý uhol a konflikt sa nejako zmierňuje. Koniec. Nejako sa  to všetko vyrieši po dobrom...

A: V tejto súvislosti existuje tiež veľmi zaujímavý príklad. Raz sme sa na stretnutí dohodli s členmi skupiny, že budeme pracovať na šablóne manipulácie. Dohodli sme sa, že nikto nebude v rodine, ani inde dávať  druhému rady, ak o to sám nepožiada. A všetko, čo môže človek urobiť sám, bude robiť sám, bez toho, aby požiadal iného ​​o pomoc. Vzťahy sa zásadne zmenili...

T: A čo podľa vášho názoru prispieva k zjednoteniu ľudí, ak vychádzate z vašej osobnej skúsenosti?

V: Podľa môjho názoru to, čo napomáha  zjednoteniu ľudí je predovšetkým to, že sa stretávajú, majú spoločné záujmy. Záujem poznávať, záujem urobiť niečo spoločne, nejaký dobrý skutok v prospech iných ľudí, niekomu pomôcť. Keď prichádza tento stav pokoja, stav, v ktorom môžeme navzájom pohodlne komunikovať, to tiež dáva pocit jednoty. Ľudia jednoducho nemusia počúvať svoje vedomie.

A:, Pozrite, situácia je fraktálna. Tak, ako sa nás vedomie snaží rozdeliť v myšlienkach, tak sa nás snaží rozdeliť, no už nie v hlave, ale v komunikácii, v kolektívoch. Ako? Podľa tej istej schémy: rozdeľuj a  panuj. Takže často ľudia, ktorí propagujú také myšlienky ako „choď tam, tam nechoď, s tými komunikuj, s týmito nekomunikuj" – oni jednoducho počúvajú svoje vedomie, ktoré nastavuje tieto programy na rozdelenie. Dokonca aj keď sa niekomu niečo nepáči alebo niekomu niečo nevyhovuje. A komu nevyhovuje? Vždy je niečo, čo vedomiu nevyhovuje. To znamená, že namiesto toho, aby  prišli  a prediskutovali si tieto sporné body a skutočne odhalili myšlienky od vedomia, ľudia ich často počúvajú a šíria tieto idey medzi ľuďmi.

No, povedzme, že duchovne sa rozvíjajúcemu človeku to neublíži. Prečo? Pretože pochopí, že to je práca systému. Jednoducho, tak ako systém pracuje v jeho vnútri, snaží sa ho rozdeliť  s inými ľuďmi, tak isto systém pracuje aj v kolektívoch a  snaží sa rozdeliť už skupiny ľudí, ktorí idú jedným smerom. Presne tak isto k dnešnému dňu systém rozdelil, ako aj sami viete, aj  náboženstvá a všetko ostatné. To znamená, že keď bolo jedno zrno poznania zasiate, a teraz, povedzme, vyklíčilo akoby „v rôznych prúdoch“, hoci všetky sú jedno.

Presne tak rozdeľujú. Veď túžba po moci, a opäť, tajnej moci, vedie k tomu, že ľudia propagujú tieto myšlienky, ktoré smerujú k rozdeleniu. Preto tu nie je nič prekvapujúce, je to prirodzený proces, sú to prirodzené zákony systému. Len jedna vec – pre duchovne rozvíjajúcich sa ľudí je to neprijateľné. To znamená, že duchovne rozvíjajúci sa človek by sa mal naopak snažiť o jednotu, zjednotenie, lásku, bratstvo. Veď nemáme čo deliť.

Pýtali ste sa, čo ľudí spája? Toto je môj názor, z mojej takpovediac osobnej skúsenosti... Ľudí zjednocuje jeden veľmi dôležitý moment – je to túžba prežiť. Prežiť nielen v materiálnom  zmysle, ale prežiť duchovne. Chápete, stretli sme sa s najsilnejším nepriateľom, akého ľudstvo má – je to systém Živočíšneho rozumu. A zvíťaziť nad týmto systémom môžeme len keď sa zjednotíme.

Týmto zákonom sa často riadia, povedzme, mocní tohto sveta, ktorí štvú ľudí proti sebe. Prečo? Vychádzajú z myšlienky vonkajšieho nepriateľa, orientujú určitú populáciu na to, že existuje vonkajší nepriateľ a to ľudí stmeľuje. Je to dobrá vlastnosť, keď sa ľudia spájajú proti nejakej agresii a nebezpečenstvu. Ale faktom je, že nie to je agresor, nie to je nebezpečie. To znamená, že nebezpečenstvo je v skutočnosti, ako sa ukazuje...

V: ...vnútri každého človeka.

A: Veľmi správne, je neviditeľné. To znamená, že ukazujú nepravého nepriateľa. Ukazujú, že nepriateľ je akoby v inom človeku, v tom indivíduu. Ale v skutočnosti – nepriateľ  je vnútri nás, je to vedomie. A globálne je nepriateľom systém. Ak sa ľudia zjednotia  v snahe prežiť a spoznať Duchovný svet, no prepáčte, koniec koncov to znamená získať  nesmrteľnosť, nič viac nič menej... Veď v kolektíve je to jednoduchšie. Táto sila sa zdesaťnásobuje.

Je to proste proces, štúdium tohto istého systému. Spolu tu sedíme, je nás niekoľko a každý máme svoju skúsenosť. Podelili sme sa – navzájom sme sa obohatili o skúsenosti. Už nemusí každý z nás prechádzať nejakou situáciou. Opäť platí, že keď vykonávame duchovné praktiky v kolektíve, cítime naplnenie. Je rozdiel, keď pracuješ sám a keď ich vykonávaš v skupine. Je to obrovský rozdiel.

Práve toto je dnes veľmi dôležité. Ak ľudia skutočne pochopia, uvedomia si, aký je ich cieľ, bude pre nich veľmi jednoduché zjednotiť sa. Skutočne, ako je to napísané v knihách, že keď človek študuje systém, chápe jeho zákony, chápe, že existuje nesmrteľnosť, chápe, že tento svet je ilúzia, vtedy sa život na tomto svete pre neho stáva zaujímavou, pútavou hrou a on už, ako sa hovorí, slobodne mieri k slobode. Teda pokojne sa rozvíja, má záujem, všetko mu prináša potešenie, radosť. Nemá problémy, nemá nepriateľov.

T: A ako sa zmenil váš život, keď ste sa zoznámili so znalosťami AllatRa?

V: Úplne to mení celý život. Život je omnoho zaujímavejší a pohodlnejší, keď chápeš kam ideš a prečo. Ide o celkové pochopenie podstaty procesov, ktoré prebiehajú naokolo, pochopenie iných ľudí. Keď chápeš človeka aj z pozície získaných znalostí, tak už chápeš, prečo sa tak správa, čo sa v ňom práve prejavuje. Je oveľa jednoduchšie mu odpustiť, pochopiť ho, komunikovať tak, aby sa cítil lepšie. To znamená vyhnúť sa konfliktom, pochopiť, čo sa skutočne deje. Poznať svoj vnútorný stav. Existuje taký výraz: „Žiť v Duchu“. A práve to znamená žiť v radosti, žiť v šťastí, v interakcii s ostatnými ľuďmi. Takto žiť je oveľa zaujímavejšie. Neviem si vôbec predstaviť, ako by som mohol žiť v konfliktoch, v nejakých hádkach. Čo by to bol za život. Nepodobal by sa normálnemu ľudskému. Normálny ľudský život – to je, keď všetci spolu niečo robíme, nejako spolupracujeme, nakoniec chápeme – je Duchovný svet, je toto hlboké poznanie šťastia, je skutočný život. A to je práve to, čo človek získava a čo som ja osobne pre seba pochopil a prijal takýto život ako prirodzený.

Chápem, že... no, tento život hmotného tela skončí, ono proste zostane a ja pôjdem ďalej. To všetko dáva životu cieľ. Často si v živote všimneme, že ľudia majú z nejakého dôvodu vyhasnuté oči. Hlavne starší ľudia. Je to strach z toho, že nevedia, čo bude ďalej...

Keď vieš, že život skončí... Bojí sa človek, ktorý nemá cieľ. Aký je to život, keď vie, že všetko sa končí. Pozerá sa do zrkadla a bojí sa, že sa mení. Objavujú sa vrásky, objavuje sa akási fyzická únava. Už nemôže robiť to, čo robil predtým. Celkovo sa bojí toho, čo sa s ním deje.

Strach zo smrti prekrýva všetko, dokonca aj tie roky, alebo mesiace života, ktoré mu ešte zostali. Chápe, že život tela sa blíži ku koncu, ale bojí sa, pretože nevie, čo bude ďalej. Ale keď študuješ seba a spoznávaš učenie ALLATRA, chápeš, že život nekončí. Život sa len začína, keď prestáva existovať telo. Život treba nájsť tu.

A: V poznaní neexistujú žiadne hranice. Keď robíš duchovné praktiky a povedzme, že sa ti podarí odpútať od tela, ty cítiš čo to je, keď nie si pripútaný k telu. A potom sa vraciaš späť, ako do obleku, ktorý tlačí, zviera, dusí a k tej neviditeľnej platni nad hlavou, ktorú nazývame „vedomím“, ale strach z prechodu nemáš. Pretože chápeš, že tam nič z toho neexistuje. Nie sú tam tie nekonečné problémy s telom, nekonečné konfrontácie s vedomím a podobne.

V: Tam je sloboda.

A: Áno, prechádza sa do lepšieho. Ale zase, treba na tom pracovať. Treba získať osobnú skúsenosť, inak to pre človeka budú len slová... Za seba môžem povedať, že život sa mi zmenil, mení sa a chápem to tak, že to ešte nie je hranica. Pretože naozaj ten spôsob života, ktorý som žil pred znalosťami AllatRa, kým som sa s nimi stretol, a to aký je teraz – to je... Ono sa to všetko skladá, ako povedal Voloďa, všetko okolo cieľa. Pohyb k cieľu, je ako pohyb lokomotívy. Smeruje k cieľu a podriaďuje všetky životné okolnosti, všetko tomuto cieľu. Prečo? Pretože v skutočnosti Duchovnému rozvoju nič nebráni.

Jedinečnosť knihy „AllatRa“ je pre mňa v tom, že táto kniha, pokiaľ je možné tak povedať, ona nemá koniec. Je to nekonečná kniha, v ktorej je vložených veľmi veľa znalostí. A naviac, čo mňa osobne priťahuje, je tam vložená veľmi kladná a hlboká energetika, ako sa hovorí, medzi riadkami. Teda to, čo je tam vložené medzi riadkami, ma povzbudzuje aby sa môj vnútorný svet maximálne otváral. A ako som už hovoril, jedným zo spôsobov, ako byť v duchu a udržovať tento stav, nazvime ho vznešený, duchovný – je čítanie knihy „AllatRa“. To znamená, že sa nielen obohacuješ znalosťami pre vedomie, teda o nejaké fakty atď., ale navyše sa veľmi ľahko naladíš na tú vlnu, ktorá je tam neviditeľne vložená. V podstate, táto vlna je aj v programoch s Igorom Michajlovičom Danilovom, aj v knihách Anastasie Novych.

Ale najdôležitejšie je, že „AllatRa“ je pre mňa kľúčom k Životu, je to kľúč, pomocou ktorého sa človek, z obyčajnej smrteľnej bytosti, môže stať skutočne nesmrteľným.   Sú tam všetky kľúče. A poviem vám, že dnes si už ani nepamätám, koľkokrát som ju prečítal. Určite už viac ako dvadsaťkrát a keď čítam, zakaždým je to nové. Veď ako povedal Igor Michajlovič v jednom z programov, že „záleží, akými očami sa dívaš a akými ušami počúvaš“. Doslova až teraz som pochopil, že v tejto knihe je dôležité každé písmenko. To znamená, doslova akýkoľvek akcentík, napísané tri bodky otvárajú nezmernú hĺbku, akési tiché pochopenie toho, čo je za tým. To je skutočne úžasné. A poviem vám, že dnes už bez toho nemôžem byť. Tak ako živíme telo, tak toto je to, čo živí ducha. A živiť ducha, ako už dnes chápeme, je oveľa dôležitejšie, ako živenie tela.

V: Osobná skúsenosť je najcennejšia. Osobnosť sa rozvíja len vtedy, keď sa Osobnosť do toho aktívne zapája, keď je... A Osobnosť rastie a rozvíja sa len vtedy, keď dostáva pocitovú skúsenosť, keď sa človek rodí duchovne.

A: Rád by som dodal, poviem o sebe... Práce na sebe je v skutočnosti ešte veľa, pýcha ešte nie je mŕtva. Ale už je to veľmi, veľmi zaujímavé. Ak pred tým boli nejaké nepochopenia, kolísania, tak teraz sa to už len obrusuje, získavajú sa skúsenosti. Teda je to skutočne zaujímavé. Prichádza pochopene... a opäť, rozprávali sme sa o Allate. Pre mňa to tiež bolo v jednom momente veľmi hlboké pochopenie.

Žiaľ, naša spoločnosť je taká, že si zvykla ceniť materiálne hodnoty, ale nie je zvyknutá ceniť si duchovné hodnoty. Duchovné nie v zmysle nejakých umeleckých diel, ikon, chrámov a nejakých rituálnych stavieb, ale v zmysle duchovnosti, v zmysle tých síl, ktoré skutočne dávajú Osobnosti slobodu. Veď v skutočnosti sme tu s vami, aby sme sa naučili správne riadiť svoju pozornosť a smerovať sily Allatu tam, kam treba, teda na svoje duchovné oslobodenie. A systém, ten práve robí všetko pre to, aby sme túto silu míňali na všetko vonkajšie. A človek stojí na tejto hranici, teda učí sa. Opäť platí, má skúsenosť s pocitovými stavmi. Keď je v duchu a keď nie je v duchu – to sú dva rôzne stavy. Keď si v duchu, vedomie tíško mlčí a ty cítiš a chápeš, že okrem Lásky nič iné na tomto svete neexistuje. Ale keď v tebe dominuje vedomie, tak bohužiaľ vidíš, prepáčte, len samý hnus. Takéto kontrasty umožňujú pochopiť čo je čo, ako s tým pracovať, prečo sa to deje a v akých etapách... A tak nejako... potichu, pomaly to ide.

T: Ďakujem. Tiež by sme sa chceli podeliť o skúsenosti  z utvárania a formovania našej ženskej skupiny.

Ž: Áno, samozrejme a ak v skratke, tak... Máme čisto ženskú skupinu. Spočiatku, keď sa táto skupina formovala, vznikali rôzne situácie. Prichádzali samozrejme s otvoreným srdcom, ale každá s vlastnou túžbou. Ukázalo sa, že túžbu poznávať spoločne duchovné, si vedomie rôznych ľudí vykladalo odlišne, pretože niekto sa chcel naučiť nejaké nadprirodzené schopnosti, niekto chcel mágiu, pre niekoho bolo dôležité dosiahnutie niektorých svojich cieľov a realizácie želaní v trojrozmernosti. A niekto sa jednoducho nevedel rozlúčiť so svojou pýchou.

Hoci, samozrejme, bola škoda, že s niektorými sme sa museli rozlúčiť, pretože mnohé z nich mali dobrý potenciál. Ale v skupine musí vládnuť harmónia.  Teória je teória. Ale ak sa v praxi všetci usilujú o jedno a to isté – o duchovnú prácu na sebe, o život Duchovným svetom vo svojom vnútri, potom aj skupina je ako jedna bytosť. A čo je najdôležitejšie, výsledky každého – to je posilnenie potenciálu posúvania skupiny ako celku. Stále však dúfame, že u dievčat, s ktorými sme sa rozlúčili, bude všetko v poriadku, že samostatne dosiahnu svoje, a že nakoniec budú schopné prekonať ilúzie svojho vedomia.

A keď sa už sformovala skupina rovnako zmýšľajúcich ľudí, v ktorých prevládala čestnosť, otvorenosť a samozrejme skutočná túžba v praxi spoznávať duchovnú cestu, tak proces rozvoja skupiny šiel už veľmi rýchlo. Praktiky začali prebiehať úplne inak. Prejavila sa kolektívna skúsenosť a začali sa objavovať úplne iné otázky, spojené s osobným, praktickým duchovným rozvojom. A už na tieto konkrétne otázky, Igor Michajlovič dal konkrétne odpovede. A veľa z toho, čo sme sa vtedy dozvedeli, bolo povedané v dnešnom rozhovore. A to je veľmi dôležité pre ľudí, pretože je to dobrá duchovná pomoc.

T: Áno, a už v tejto etape chápeš chyby, chápeš príčiny, kvôli ktorým si uviazol na niektorých etapách. A samozrejme, najdôležitejšou príčinou bolo to, že si predtým v skutočnosti týmto nežil, že si na sebe poriadne nepracoval, neuplatňoval si v praxi to všetko, čo bolo povedané, to všetko, čo si si prečítal, vypočul v programoch s Igorom Michajlovičom. Dokonca chápeš aj to, aké hlúpe otázky si vtedy chcel položiť Igorovi Michajlovičovi, otázky od vedomia. Vtedy sa ti zdali dôležité, zmysluplné, lepšie povedané nie tebe, ale tvojmu vedomiu. Ešte si nepoznal Ducha v sebe. Ale teraz už vieš, že na otázky z vedomia, duchovné odpovede nikto dávať nebude. Ako sme sa sami v praxi presvedčili: aká je otázka, taká je odpoveď, od koho pochádza otázka Igorovi Michajlovičovi, tomu odpovie.

IM: Veľmi správne.

Ž: Áno, teraz jednoducho pracuješ na sebe, jednoducho konáš z hlbokých pocitov. Neriešiš otázky z rozumu, z vedomia ako predtým. Len hľadáš jednotu, ktorá prichádza preto, že ty si v neustálom dialógu s Bohom a že sa to deje naozaj každý deň. Nehľadáš špeciálne vymedzený čas, alebo nejaké úseky, keď „pracuješ na sebe“, „nepracuješ na sebe“, alebo „teraz sa tým zaoberám“, potom sa „tým už nezaoberám“. Nie. Je to raz prijaté rozhodnutie, lenže je to zrelé, hlboké, vnútorné rozhodnutie. V tomto rozhodnutí zostávaš verný sebe, zostávaš verný Bohu. To znamená, že nezrádzaš seba, ty slúžiš Bohu, ty slúžiš Duchovnému svetu tu a teraz. 

T: Presne tak. A nie je to tak, že dnes slúžiš a zajtra neslúžiš. Čo z toho vyplýva? To nie je voľba.

Ž: Áno. Teraz naozaj rozumieš príčinám, a chybám minulosti v porovnaní so súčasnosťou. Mnohé z nás predtým chodili aj na stretnutia k Voloďovi, aj na stretnutia k Andrejovi, a aj k iným ľuďom. A vždy to bol vzostup, nejaké teoretické pochopenie, nejaké praktické pokusy. Ale potom prichádzal akýsi moment prešľapovania na mieste. Toto prešľapovanie niekedy trvalo roky. Teda ty si sa aj snažil, držal si sa tejto skupiny, týchto vedúcich, ako záchrannej slamky, ale cítil si, že nepostupuješ, že nastala akási stagnácia.

Ž: Áno, prechádzal si z jednej skupiny do druhej, v snahe dostať sa z tejto slepej uličky, v niečo si dúfal, dúfal si však, že ti pomôže niekto z vonku.

Ž: Ale až teraz skutočne chápeš príčiny, prečo sa to reálne dialo. A táto situácia sa naozaj vo svete fraktálne opakuje v rôznych organizáciách, v skupinách, teda tam, kde sa ľudia kolektívne snažia ísť duchovnou cestou, kde prekážkou na ceste je vedomie, ako hovoril Igor Michajlovič. Preto považujeme za nutné prebrať to podrobnejšie, hoci aj na jednotlivých príkladoch, na príkladoch našich dobrých priateľov, tu našich spoločníkov, Voloďu a Andreja. Čo je vidieť, čo je teraz cítiť, v akej etape u nich prišlo k stagnácii, a následne prišlo aj k stagnácii u ľudí, ktorí išli za nimi, aby aj pre nich, aj pre mnohých ďalších, bola táto skúsenosť len na pomoc.

Voloďa hovorí veľa  teoretického. A pre tých, ktorí sú na začiatku cesty, je to dôležité a zaujímavé. Naozaj je potrebné mať veľa trpezlivosti odpovedať na to množstvo otázok nováčikov, otázok z vedomia: „Kto som? Prečo sa mi nedarí meditácia? A ja mám nejakú situáciu v živote, alebo vo vzájomných vzťahoch s blízkymi, čo mám robiť?“ alebo „nechápu ma“, alebo „Ako byť šťastný?“, no a veľa iných otázok. Preto Voloďovej odvahe treba vzdať hold. Všetkých vypočuje, trpezlivo odpovedá na otázky ľudského vedomia. A ako počiatočná, ako prípravná etapa – je to dobré. Ale potom nechápeš, prečo ubehol rok, ubehol druhý a ty si tak nejako, kde si bol, tam si aj zostal. Cítiš, že prvý poryv bol, ale nie je ďalší rast. Počuješ rovnaké príklady, ktoré si už počul predtým. Počuješ rovnakú teóriu, ktorú si už počul predtým. Ale nejako nechápeš, čo robíš zle, v čom  je problém? Prečo stojíš na mieste? Prečo nepostupuješ vpred?

Voloďa ako vedúci, hovorí veľa teoretického. Ale čím v skutočnosti žije? My to nehovoríme preto, že sa to týka Voloďu, ale preto, že sa tento problém týka mnohých ľudí... Takže, čo sa týka predovšetkým praktickej skúsenosti, tak veľa ľudí sa zastavuje práve pri snahe dosiahnuť stav pokoja, stav komfortu, na urovnaní vzájomných vzťahov s ľuďmi, teda na snahe pomocou pokoja vyriešiť zmierom konfliktné situácie v trojrozmernosti. A  o tom oni rozprávajú ostatným ľuďom. Veď keď odpovedáš na otázky iného človeka, tak v prvom rade oznamuješ to, čo v sebe chápeš, čo sa ťa dotýka, ako by si to chcel vyriešiť v sebe. To znamená, že títo ľudia sa uspokoja s ilúziou života. Preto sa mnohé ich príklady ničím nelíšia od bežných rozhovorov. Je to, ako keby sa príbuzní zišli pri stole a každý by si spomenul na niečo poučné zo svojho života v trojrozmernosti: kým si bol predtým, ako si riešil konflikty a aké hrdinské činy si vykonal v trojrozmernosti. A v duchovnom, a to je veľmi cítiť, je len želanie byť takým, teoretický zámer od vedomia a vsugerovávanie si, že ideš po duchovnej ceste, že sa rozvíjaš.

Ale v podstate je to etapa zaseknutia sa medzi autogénnym tréningom a meditáciou. Je to život vedomím, sú to pochybnosti a vnútorný strach. Z toho vychádza želanie – dosiahnuť v meditácii aspoň pokoj a vyrovnanosť. Je to nepretržitá sugescia, rovnako ako pri autogénnom tréningu, ako dnes hovoril Voloďa, že: „Treba si dať jasný pokyn, stop, koniec, mám pocity. Nikam sa nestratili. Idem do duchovného sveta. Nikoho nehodnotím, o nič sa nesnažím, okrem môjho jediného smeru – smeru k duchovnému.“ Veď je to obyčajná autosugescia. A ako počiatočná etapa skrotenia svojho vedomia, etapa autogénneho tréningu – je to dobré. Ale žiaľ, na tomto sa mnohí aj zastavia. A vedomie aj naďalej pokračuje v premietaní filmu, preto si ľudia často myslia, že sa zaoberajú duchovnom. Ale v skutočnosti sú to len pokusy, ako sa zbaviť vnútorných strachov, ktoré im vnucuje ich vedomie. Preto sa boja spraviť ďalší krok, lebo sa aktivuje ich vedomie, ktoré sa stavia proti všetkému duchovnému v človeku.

Sú to len nádeje na život duchovnou realitou, na život duchovnou radosťou, ale nie samotný Život. Je to presúvanie zodpovednosti na toho, kto je pre teba príkladom, zodpovednosti za to, že sa spasíš. „Ale spása – to je každého osobná vec“, ako kedysi povedal Igor Michajlovič.

Preto títo ľudia teoreticky rozprávajú aj o živote v dialógu s Bohom, aj o živote  pocitovým vnímaním, aj o živote v Duchu, aj o tom, že „je to normálne, je to prirodzené“, že sa treba „vrátiť do tohoto stavu“, „že ho netreba strácať“. Ale v praxi je to stále pochopenie od vedomia, toto pochopenie ešte žije v trojrozmernosti.

To je etapa, keď sa človek pomocou zmeneného stavu vedomia jednoducho usiluje o dosiahnutie toho pokoja, o ktorom Igor Michajlovič povedal, keď „nie si ani tam, ani tu“.  A čo prekáža posunúť sa ďalej? Strach. Strach vedomia stratiť niečo v trojrozmernosti, strach zo smrti, strach stratiť akýsi obraz pochádzajúci z vedomia, vymyslený samotnými ľuďmi, vyzerať nejak divne pred inými, pred blízkymi ľuďmi, báť sa názoru... názoru ich vedomia. To znamená strach z vonkajšieho, keď je reč o vnútornom. Ale tu sa ty sám rozhoduješ, čo je pre teba dôležitejšie: vonkajšie stotožňovanie sa s trojrozmernými obrazmi, hry s maskami systému, alebo skutočný Život s touto vnútornou slobodou, slobodou bez strachu a ilúzií. Život v praxi, život Duchom.

Andrej je v inej situácii. A táto situácia je rovnako typická pre veľa ľudí. Tu je cítiť praktickú skúsenosť práce na sebe, preto je veľa pochopiteľných, praktických príkladov, takých, ktoré je zaujímavé si vypočuť a zaznamenať si ich pre vlastnú prax. Ale čo sa často vyskytuje v Andrejových vysvetleniach? To, že počujeme o neustálom boji, o konfrontácii Živočíšnej podstaty, o „doplnení silami Allatu“, „o boji o silu Allatu“, o tom, že tieto sily sú nevyhnutné pre duchovný rast Osobnosti, že je človek schopný cítiť ich vzostup. To všetko je správne, to je pochopenie cennosti síl Allatu. Ale je to len určitá etapa, tá etapa, keď sa človek dotkol neviditeľného sveta, teda s touto celou... mágiou vedomia. A v tejto etape vo vedomí prebieha, ako povedal Igor Michajlovič, „lov na sily Allatu“. Je to etapa zaseknutia sa medzi meditáciou a duchovnou praktikou. Je to jednoducho jedna z etáp, keď človek uviazne v tomto boji so svojou Živočíšnou podstatou. Stretáva sa s tým veľa ľudí.

Je to jeden z trikov vedomia: hromadenie síl a neustály boj. Ale keď človek bojuje, tak v ňom nie je pravá Láska. Celú svoju pozornosť jednoducho vkladá do tohto boja a nie do znásobenia svojej duchovnej Lásky. Hoci v skutočnosti je všetko jednoduché. Keď žiješ v znásobovaní božej Lásky, to znamená v bdelosti, tak tam nie je žiadny vyčerpávajúci boj. Veď túto Božiu Lásku v sebe znásobuješ, ponárajúc sa do vnútorného Zdroja – Zdroja, ktorý máš v sebe, skutočný, nekonečný. Nehľadáš vo vonkajšom to, čo máš vo vnútri.

Ale čo je skvelé, že Andrej hovorí úprimne, tak ako to je, čo sa s ním deje, s akými problémami sa stretáva. Nebojí sa názoru iných ľudí, verejne zo seba zhadzuje masku vedomia, masku systému. On samozrejme žije stále vonkajším, ale snaží sa už žiť aj vnútornými procesmi. A to je veľmi cenné. Prečo je to cenné? Pretože, napríklad, predstavte si, že by kňaz, bez ohľadu na to, z akej je náboženskej organizácie, jednoducho prišiel k ľuďom a čestne by povedal svojim veriacim: „Prepáčte mi prosím, ale ja neviem, ja pochybujem. Ja neviem, či Boh je alebo Boh nie je. Ale pevne dúfam, verím, že je. Zatiaľ ešte neviem, ako žiť Duchom, žiť v Pravde, slobodne, v Láske Božej. Moji démoni mi prekážajú to pochopiť. Jednoducho sa bojím. Naučil som sa teóriu, ale nemám duchovnú prax. Ale snažím sa, chcem... Tak poďme, skúsime to spolu, pomodlíme sa, spravíme rituály, ktoré vykonávali naši otcovia a dedovia v nádeji, že sa dostanú do raja, možno sa aj nám niečo podarí...“ Čo myslíte, čo by povedalo vedomie veriacim o takom kňazovi? To je dôvod, prečo kňazi nosia masky „duchovnej vševedúcnosti“.

Tento problém je veľmi rozsiahly. Pretože mnohí kňazi rôznych náboženstiev, ktorí naozaj mieria k Bohu, uviaznu práve v takomto vyčerpávajúcom boji s vlastnými démonmi. Len si pomyslite: milióny kňazov, za ktorými stoja milióny veriacich. A takto ľudia žijú: jedni sa mučia v pochybnostiach pod maskami obrazov a druhí – sa tešia z klamlivých nádejí, presúvajú zodpovednosť na iných a veria týmto prázdnym obrazom.

Existuje ešte jedna pasca vedomia, na ktorú sa ľudia veľmi ochotne chytajú. To je to, čo sme pochopili vo fáze formovania nášho kolektívu, keď niektoré naše dievčatá navštívili človeka, ktorý sám uviazol v extrasenzorike, to znamená že ho uchvátila túžba po tajnej moci nad ľuďmi pomocou mágie, čo niektoré aj zlákalo. Ale tam je len teória a ilúzia, je to len túžba javiť sa, ale nie byť, sú tam proste len osobné strachy z vedomia, nič viac.

 

T: Áno. Mimochodom, Igor Michajlovič, boli by sme vám veľmi vďační, keby ste, možno o niečo neskôr, povedali podrobnejšie o zhubnosti mágie. Jednoducho ľudia toho v týchto otázkach ešte veľmi veľa nepochopili, nevedia, čo v skutočnosti tvoria.

IM: Samozrejme...

Ž: Áno, to je dôležitý moment... Ešte by som chcela pripomenúť, že v čase nášho metania a hľadania medzi skupinami, sme neraz boli svedkami toho, ako si v rôznych skupinách ľudia medzi sebou jednoducho vyberali, kto dnes povedie skupinu. Jedni sa báli prekonať svoj strach, báli sa preniesť možno aj cez svoju lenivosť, jednoducho sa báli vziať na seba zodpovednosť. A iní naopak. Ale čo bolo do očí bijúce, že nevyberali tých, ktorým sa dobre darili hlavne praktiky, nie tých, ktorí sa mali čím podeliť – svojou práve čerstvo nadobudnutou praktickou skúsenosťou, ale vyberali najmä tých, ktorí sa poznali s Voloďom, alebo ešte s niekým iným. Prioritu mali predovšetkým tí, ktorí sa osobne poznali s Igorom Michajlovičom.

T: Áno, ale ako nám svojho času povedal Igor Michajlovič, že „vedľa mňa býva veľa ľudí, ale to o ničom nevypovedá“. Nevytvárajte si autority a nemaľujte si obrazy, pretože vašu cestu za vás nikto neprejde.

IM: Presne tak.

Ž: Áno. A naozaj, veď mnohí ľudia sa spoliehajú na obrazy svojho vedomia a vedomie sa vtedy teší z tajných prianí a pýchy. A človek v tom čase nežije duchovným, len sa tým zaoberá. Preto čas uteká a ľudia nemajú výsledky, lebo rovnako ako predtým, žijú pod diktátom vedomia. Preto v nich žije strach a pochybnosti, nepochopenie Duchovného sveta  v praxi a to je veľmi cítiť. Dokonca, aj keď si vezmeme nám známe príklady. Nech by si ľudia koľkokrát rozumom opakovali to, čo povedal Igor Michajlovič, niektorí dokonca vydávajú tieto znalosti za vlastnú skúsenosť, i tak je cítiť, že nehovoria z Ducha, ale z vedomia, rozprávajú o tom, čím sami v skutočnosti nežijú. Vtedy ľudia, ktorí ich počúvajú, ak v nich rovnako dominuje vedomie, vytvárajú z nich obrazy niekoho, kým v skutočnosti nie sú. Ale to bude len dovtedy, kým sa ľudia nenaučia cítiť pravdu.

Je veľký rozdiel, keď človek  hovorí z Ducha a keď odovzdáva dokonca aj dôležitú informáciu, ale zo svojho vedomia. Keď znejú slová z vedomia, tak sa zdá, že človek hovorí dôležité veci, počúvaš a máš pocit, že dáva užitočné rady, ale chápeš, že sú akési povrchné, teoretické. To znamená, že obsah je zaujímavý, slová hovoriaceho správne, ale sú prázdne a obyčajné, nie je v nich sila. Ale keď sa hovorí z Ducha, ľudia to hneď cítia, cítia ten rozdiel, cítia, že v týchto slovách je sila. Prečo je to tak?

Tak, ako hovoril Igor Michajlovič, keď vedomie začína dostávať silu od Ducha, tak slovo získava váhu. A tu vzniká celkom iná otázka, čo dominuje v človeku, ktorý toto slovo počúva? Veď kým je otrokom vedomia, kým v ňom dominuje Živočíšna podstata, tak sa v ňom dvíha celé toto negatívum Živočíšnej podstaty z vedomia a zároveň sa objavuje túžba disponovať rovnakou silou slova. To znamená, že sa začína lov na sily Allatu. Vedomie sa začína zmietať v otázkach: „No, aké je v tom kúzlo? Kde je tu mágia?“ Pretože vedomie nič iné nechápe. Ale všetok tento jeho zmätok sa odohráva v rámci trojrozmernosti. To znamená, že hľadá: „Možno je to zafarbenie, možno je to rytmus, možno nejaká frekvencia a možno nejaký iný vplyv?“

Ale keď v človeku, ako v poslucháčovi, dominuje Duchovná podstata, tak komunikuje Duch s Duchom. Uskutočňuje sa neviditeľná duchovná pomoc tým, ktorí skutočne túžia byť v spojení s Duchovným svetom, túžia žiť Duchom. Nezaoberajú sa tým, ako to bude prebiehať, pretože sú v tejto chvíli uchvátení samotným procesom, tým, čo oči nevidia a uši nepočujú. Sú uchvátení duchovnou Láskou, tým, „čo pripravil Boh pre tých, ktorí Ho milujú“.

T: Áno, netreba vytvárať obrazy v trojrozmernosti. Pretože obrazy stimulujú buď ľudskú pýchu a aktivujú všetku tú negativitu vedomia, závisť, nenávisť, hnev, hodnotenie, porovnávanie. Alebo ľudia zbožňujú tento trojrozmerný obraz a vedomie hneď vytvára falošné nádeje, formuje z neho falošnú oporu z ilúzií, oporu na obraz. Pripisujú mu vlastnosti, ktoré nikdy ten, či onen človek nemal. A aké myšlienky predkladá vedomie človeku, že: „Ak bude tento človek ku mne zhovievavý, tak ma spasí  a moja duchovnosť bude pri ňom na vyššej úrovni ako u ostatných“.  Teda falošná nádej a pýcha, ale nič viac.

A ak je človek otrokom vedomia, tak mu vedomie jednoducho premieta iluzórny film z obrazov, ktoré samé vymýšľa. Človek týmito obrazmi žije. Vedomie vytvára obrazy iných ľudí a prisudzuje im také vlastnosti, ktoré oni ani nemajú. Vedomie vytvára obrazy, núti klaňať sa im, práve obrazom, nie ľuďom, zaťahuje ich do tohto močiara bytia, z ktorého sa budú ťažko dostávať, aj to len, ak budú mať šťastie. To vedomie potrebuje nejakú hierarchiu, neustále povyšovanie sa jedného nad druhým. A práve vedomie človeku diktuje, aby preložil zodpovednosť za svoj duchovný rozvoj na niekoho iného.

Sám Igor Michajlovič ukázal veľmi dobrý príklad z praxe, príklad toho, ako treba rozbíjať obrazy, ktoré vytvára vedomie, keď v programe „Jednota“ povedal: „Som obyčajný človek, prostý masér. Aká svätožiara? Okrem mozoľov na rukách, nič iné nie je“.

A viete, moje vedomie to vtedy tiež prekvapilo. Ale teraz už chápem, že to bolo povedané preto, aby ľudské vedomie jednoducho nevytváralo obrazy, aby nevytváralo zlomené barly, klamné nádeje v ľuďoch. Ľudia sa musia sami duchovne rozvíjať, nie živiť vedomie nádejami, ale rozvíjať v sebe hlboké pocity skutočnej lásky vo Svete Večnom, Nekonečnom, a nie hľadať nejaké dočasné opory v iluzórnej a konečnej trojrozmernosti. 

Ž: Áno. Kedysi Igor Michajlovič poskytol dôležité pochopenie: „Nie vedomím, nie obrazom, nie oblečením a ani nie slovami vnímajte človeka. Učte sa cítiť, Duchovný svet neklame. Aj keby niekto hovoril akokoľvek krásne, rozumne, ty však cítiš, ako je to v skutočnosti. Zodpovedne pristupujte k svojmu životu.“

IM: Úplne správne.

_____________
 

Video č. 11

Pobyt človeka v podzemnom metre ako asociácia s ľudským životom v trojrozmernom materiálnom svete. Keď je v ňom, nesmie zabúdať, že čas nachádzania sa v hmotnom svete – to je dočasný jav. Hlavné je, čím si sa obohatil, ako si duchovne vyrástol, kým si bol v uzamknutom trojrozmernom priestore, kde ako vodidlo na duchovnej ceste slúžia iba ukazovatele. Voľba zostáva na človeku.

Nápisy na rôznych miestach podzemného metra v smere pohybu človeka.

„Tu a teraz.“ „Čo ľudia nevidia?“ „Znak ALLATRA.“ „Matéria je druhotná.“ „Proste miluj.“ „Nové znalosti v správe „PRAPÔVODNÁ FYZIKA ALLATRA“.“ „Pravda je pre všetkých jedna.“ „Kto si?!“ „Pamätaj. Systém je – klamár. Trojrozmernosť je – ilúzia.“ „Ži pravdou Duchovného Sveta.“ „AllatRa. Dobro plodí Dobro!“ „Kniha AllatRa.“ „Duchovná Láska – základ Večného Života.“ „Láska žije v tebe.“ Zábery z relácie „Vedomie a Osobnosť. Od vopred mŕtveho k večne Živému“ – Igor Michajlovič Danilov hovorí: „Keď Osobnosť pochopí to, čo má pochopiť, oslobodzuje sa od týchto ilúzií...“. „Východ za hranice systému.“ „Skutočná sloboda je vnútri teba.“ „Ži Duchom. Je to jednoduché.“  Zábery z video pesničky Allatrušky: „Dobré je tu a teraz, pozri...“ „Zjednocujeme svet spoločne.“ „Skutočné šťastie: Milovať, Ďakovať, Žiť Duchom. DOBRO.“ „Vo vnútri systému ho nemôžeš poznať.“ „Vyznaj sa v sebe a pochopíš, kto si v skutočnosti. Anastasia Novych.“ „Jednoducho neslúž systému. Ži.“ „Duchovný svet je reálny.“ „Trojrozmerný svet je – ilúzia.“ „Nečakaj. Postupuj vpred.“

„Buď čestný aspoň sám pred sebou.“ „V Láske niet strachu.“ „Študuj, ako pracuje tvoje vedomie.“ „Nebuď otrokom systému.“ „Dôležité! Vedomie – je súčasť systému.“ „Sloboda sa dosahuje prácou.“ „Ži hlbokými vnútornými pocitmi.“ „Myšlienka – je súčasť materiálneho sveta.“ „Zanechaj pochybnosti.“ „Vážení priatelia! Nachádzate sa vo verejnej doprave. Prejavujte Ľudskosť, správajte sa jeden k druhému láskavo a ohľaduplne. Dobro plodí Dobro!“ „Nahraď vo svojej mysli zlé slová – dobrými slovami, namiesto závisti – sa úprimne poteš z úspechov druhého človeka. Namiesto prázdnych zlých debát radšej choď a SPRAV DOBRO iným ľuďom, jednoducho, mlčky a nezištne. Anastasia Novych.“

Fragment z relácie „Život“, Igor Michajlovič Danilov hovorí: „Opísať ten svet pomocou týchto nástrojov (slov a podobne) je krajne zložité. Oveľa jednoduchšie je dať človeku precítiť. Ale to možno iba vtedy, keď to on chce.“ „Východ existuje vždy.“ „Kto si? Človek – to je omnoho viac, než len telo, myšlienky, emócie.“ „Ako zvíťaziť nad sebou. Praktika a skúsenosti z duchovnej histórie.“ „Študujeme systém zvonku. Prvotné a druhotné vedomie. Skúsenosť a praktika.“ „Ako sa Osobnosť môže oslobodiť z otroctva vedomia.“ „Život Osobnosti za hranicami trojrozmernosti.“ „Ako Osobnosť žije Duchovným Svetom.“

„“AllatRa“ – kniha, meniaca svet! Prvýkrát fotografia duše človeka. Čo sa deje s človekom po smrti jeho fyzického tela? Ako nájsť vnútornú oporu a čeliť nepriaznivým podmienkam vonkajšieho sveta? Ako kontrolovať negatívne myšlienky a emócie? Zvíťaz nad sebou!“

„Globálna partnerská dohoda ALLATRA.

HODNOTA ŽIVOTA spočíva V SLOBODE VOĽBY. Len správne SEBAOVLÁDANIE, DUCHOVNÉ A MORÁLNE SEBAZDOKONAĽOVANIE povedie ľudí k JEDNOTE, TVORENIU a získaniu DUCHOVNÉHO BOHATSTVA.

1. HODNOTA ŽIVOTA                                                                                                                                                     

2. SLOBODA VOĽBY                                                                                                                                                 

3. SEBAOVLÁDANIE                                                                                                                                                    

4. DUCHOVNÉ A MORÁLNE SEBAZDOKONAĽOVANIE                                                                                       

5. JEDNOTA                                                                                                                                                                 

6. TVORENIE                                                                                                                                                                

7. DUCHOVNÉ BOHATSTVO“

„Všetko dobré sa začína v prvom rade z čistoty vlastných myšlienok. Anastasia Novych.“ „Dobro je tam, kde si Ty.“ „ALLATRA SCIENCE. „Ako sa hovorí, keď máš v rukách univerzálne kľúče (znalosti o základoch elementárnych častíc), tak môžeš otvoriť každé dvere (mikro- aj makrosveta).“  PRAPÔVODNÁ FYZIKA ALLATRA.“

„Voľbu robíš sám: Žiť, alebo existovať.“

  

 

 

 

  
Rating: 5 / 5 from 22




Recommended Book

AllatRa Book download